Piatok utrpenia Pána
Pri počúvaní pašií podľa Jána som si uvedomil, že v posledných hodinách pred ukrižovaním Ježiš stretol pomerne veľké množstvo ľudí a za krátky čas sa dostal na miesta, kam sa mu zrejme nepodarilo prísť za celé roky jeho verejnej činnosti. Viem, že o tom, kde bude a s kým sa stretne, rozhodovali v tých hodinách iní. Alebo si to aspoň mysleli...
Pašiový príbeh, ktorý dnes počúvame, začína v záhrade za potokom Cedron, kam Ježiš prichádza s učeníkmi. Vzápätí nastupuje na scénu Judáš, ktorý so sebou „vzal kohortu a sluhov od veľkňazov a farizejov“. V rímskej armáde tvorilo kohortu zvyčajne 480 vojakov. Dobre, možno Ján nie je celkom presný. Ale aj keby ich Judáš vzal len tretinu kohorty a k tomu sluhov od veľkňazov a farizejov, bola by to oproti Ježišovi a jedenástim učeníkom poriadna presila. Z Getseman ho odviedli k Annášovi a od neho k úradujúcemu veľkňazovi Kajfášovi. Od Kajfáša ho viedli k Pilátovi. Od Piláta ho, zbičovaného na smrť, vedú na popravisko nazývané Golgota.
Dohromady sú to stovky ľudí, vrátane čelných predstaviteľov náboženskej a politickej moci, ktorí vidia, ako Ježiš neodporuje nespravodlivosti, ako reaguje na krutosť, ako háji pravdu, čo všetko je ochotný zniesť a kam až je pripravený zájsť. Stovky ľudí, pred ktorými vydáva tiché svedectvo. Ešte aj miesto, kde ho ukrižovali, bolo blízko frekventovanej cesty. Ján na to upozorňuje v súvislosti s nápisom na kríži: „Tento nápis čítalo mnoho Židov, lebo miesto, kde Ježiša ukrižovali, bolo blízko mesta.“
My kresťania máme skúsenosť, že stretnutie s Ježišom a jeho príkladom mení životy. A tak sa zdá, že aj kým ho zatýkali, mučili, súdili a viedli na smrť, on ticho svedčil, aby zachraňoval ľudí pre večný život. Ján nehovorí o nikom, kto by sa zoči-voči Ježišovmu utrpeniu bezprostredne obrátil. Ale napríklad evanjelista Marek spomína svedectvo viery, ktoré vydal stotník po tom, čo jeden z vojakov kopijou prebodol Ježišov bok a hneď vyšla krv a voda. Možno sa hneď zdanlivo nestalo nič, ale Ježiš svojím príkladom zasial mnoho semienok, ktoré vyklíčili v príhodnom čase.
Pekne to vyjadril český pesničkár Pavel Helan, ktorý v jednej piesni spomína fiktívne stretnutie s Pilátom. Pilát nosí na krku kríž a hovorí, že to má na pamiatku toho, ako sa vtedy hrozne mýlil. Priznáva, že sa pokúšal Ježiša brániť, ale zlyhal. A potom vyznáva: „Ale já uprostřed své moci a všeho, co vím někdy se tajně k němu pomodlím... přemýšlím, jak pravdu rozeznám.“ Iste, je to len vymyslený príbeh. Ale možno...
Ani ty nikdy nevieš, čo z tvojho života sa stane pre druhých svedectvom, ktoré ich privedie k viere. Často je to práve bezmocnosť.
Svoje o tom vedel aj Vendelín Javorka, misionár, ktorého som spomínal už včera. Bol misionárom telom i dušou. Je však pravdepodobné, že jeho najefektívnejšou misiou bolo práve tých desať rokov v sovietskej trestaneckej kolónii, keď nemohol o viere verejne hovoriť ani slúžiť ľuďom ako kňaz. Mohol „len“ svedčiť znášaním utrpenia pre Kristovo meno. Myslím, že keby sme sa ho na to spýtali dnes, asi by potvrdil, že to bolo najužitočnejších desať rokov jeho života.
Na Veľký piatok rozjímame o Ježišovom kríži, utrpení a smrti. Nerobíme to však z nejakých sentimentálnych dôvodov. Nejde o to, aby sme ronili slzy. Robíme to preto, aby sa v nás prebudila vďačnosť za to, čo pre nás Pán urobil, a odhodlanie svedčiť hoci aj vlastnou bezmocnosťou.
Ježiš za tých pár hodín v hroznej bezmocnosti na kríži, keď nemohol urobiť nič, dokonca sa ani poriadne nadýchnuť, vykonal viac než všetky jeho zázraky, hodiny učenia a znamenia dohromady.
Nikto z nás nevie, kedy sa sám ocitne v zajatí bezmocnosti. No tento príbeh nám dáva vedomie, že bezmocní, starí, chorí či nevládni môžu niekedy urobiť oveľa viac než zdraví, silní a plní života.
Aj na to myslime, keď sa dnes pokloníme pred krížom.
Image by Dorothée QUENNESSON from Pixabay
