VIA-02 NEB
Dnes bude rozprávka.
Slová sú dôležité a je nebezpečné, ak s nimi človek zaobchádza ľahkovážne. Na vlastné oči sa o tom presvedčila aj jedna malá princezná, volajme ju Lili. Asi ju nepoznáte, nebola nijako slávna. Stačí nám ak budeme o nej vedieť že žila dávno pradávno v maličkom kráľovstve za siedmimi horami a ôsmimi riekami. A že rada a veľa rozprávala. Oveľa viac, než počúvala. Mnohé z toho, čo hovorila, sa ani počúvať nedalo. No proste občas bola zúrivá, všetkým nadávala a nikto si s ňou nevedel rady.
No jedného dňa urazila dobrú vílu. Povedala jej niečo nepekné, čo tu nebudem citovať. Keď ju rodičia napomenuli, iba odvrkla: „Ja som tu princezná, moje slová majú moc a bude po mojom!“
„Nech sa stane, ako si povedala, princezná,“ smutne sa usmiala víla a odišla.
Od tej chvíli mali princeznine slová zvláštnu moc: každé zlé slovo, ktoré vyslovila, sa stalo skutočným a poletovalo jej okolo hlavy ako divná príšerka. Keď nahnevane vykríkla „do kelu“ zjavila sa strapatá zelená potvora, čo vzdialene pripomínala spomenutú zeleninu a lietala za princeznou všade, kam sa pohla. Liline „Nechce sa mi!“ malo podobu malého dráčika s unavenými očami. A jej „Nie a nie a nie!“ vyzeralo ako tri hráškovo zelené netopiere s červenými bodkami.
No proste po dvoch dňoch lietala princeznej okolo hlavy pestrá zbierka hávede. Nič jej nerobili, len sa na ňu škerili a nedali sa odohnať, nech robila čokoľvek. Nedalo sa pred nimi ujsť. Princezná sa veľmi hanbila. Zúrila. A príšeriek pribúdalo.
Konečne sa víla nad Lili zľutovala a odkázala jej, aby skúsila čarovné slovíčka typu prepáč, prosím a ďakujem. Pomohlo. Vždy keď Lili poprosila o odpustenie alebo poďakovala, niektorá z príšeriek sa rozplynula a nezostala po nej ani pamiatka. Od toho dňa si princezná dávala dobrý pozor na to, čo hovorí. Lebo kúzlo dobrej víly neskončilo a keď niekedy predsa len povedala niečo nepekné, objavila sa nová potvora. Našťastie tu boli tie tri čarovné slová, ktoré sa niekedy tak ťažko vyslovujú.
Toľko rozprávka. V reálnom živote sa našťastie také veci nedejú, totiž že by naše slová dostávali vyslovením hmotnú podobu a stále nás sprevádzali. Viete si to predstaviť?
Ako dlho žijú slová, ktoré sme vyslovili?
- Aká je životnosť slova priemerného politika? Niektorí totiž dnes hovoria presný opak toho, čo tvrdili pred pol alebo trištvrte rokom. Robia tak zrejme v nádeji, že "staré" slová zomreli a ich popol rozfúkal vietor, aby si nikto nepamätal.
- Aká je životnosť našich slov? Nemyslím len tie krčmové (pardon, teraz skôr internetové) reči, tie nikto aj tak neberie vážne. Ony "iba" zraňujú. Myslím ale životnosť slov typu vždy a nikdy. Napríklad "budem ťa vždy milovať a nikdy ťa neopustím."
"Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh... A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami", hovorí Ján vo svojom slávnom Prológu. Slovo Boha sa stalo živým, hmatateľným a trvalo prítomným. A pokojne môžeme povedať, že Boh si za svojím Slovom stojí.
Slovo sa stalo telom. Gréčtina (Ján napísal svoje evanjelium práve v tomto jazyku) má viac výrazov, ktoré prekladáme slovom telo. Najpresnejším ekvivalentom je výraz sóma, čo označuje telo, telesnosť, od toho máme slovo somatický. No Ján tu používa výraz sarx, čo doslova znamená mäso, teda niečo nespochybniteľne hmotné, hmatateľné, smrteľné.*
Prebývalo medzi nami. Aj tu je slovná hračka, Ján totiž doslova hovorí, že to Slovo si medzi nami postavilo stan. Pre neho ako pre žida to bolo zrozumiteľné. Je to pripomienka putovania židov púšťou do zasnúbenej zeme, keď štyridsať rokov bývali v stanoch a Boh putoval s nimi, archa zmluvy ako znak Božej prítomnosti, mala svoj vlastný stánok. Ján tak vyjadrí silnú myšlienku: Boh sa stal telom a pôjde s nami všade, kam pôjdeme, putuje s nami do večného života.*
Čo to znamená pre nás? Boh je prítomný. Vo svojom tele, hmatateľne, v Eucharistii, v Cirkvi i v Slove Písma. Momentálne nemôžeš naplno prežívať jeho prítomnosť v Eucharistii. No Cirkev je tiež telom Krista a keďže ľudia okolo teba sú kresťanmi, aj doma tvoríte Cirkev - Telo Kristovo. Samozrejme, ak zostávate zjednotení s nami ostatnými, s celou Cirkvou.
Kristus je prítomný vo svojom slove, ktoré Cirkev celé stáročia chráni zapísané v Biblii. A tú predsa doma máte. Otvorte ju aj dnes a nechajte zaznieť Slovo, ktoré prebýva medzi vami.
Možno aj tomu nás môžu učiť tohtoročné covidové Vianoce: vážiť svoje slová a vyslovovať to, za čím si môžeme stáť, aj keď to už nebude moderné alebo populárne; nechať zaznieť Slovo, ktoré si medzi nami postavilo svoj stan; plnšie žiť realitu Tela Kristovho.
