O napodobňovaní

dňa

CR-30NEA

„Ak vezmeš od svojho blížneho plášť do zálohy, vráť mu ho do západu slnka.“ A tiež: „Vdove a sirote neublížite!“ S tým sa nedá nesúhlasiť. Teda až do chvíle, keď sa človek zamyslí nad tým, čo všetko môže znamenať ublížiť. Alebo nad tým, akými rozličnými spôsobmi sa môže prejaviť, že je niekto sirotou. Najmä ak je sirotou žijúcich rodičov.
Alebo toto: „Cudzinca nebudeš utláčať ani sužovať.“ To sa prijíma dobre. Pravda, len dovtedy, kým sú tí cudzinci doma. V okamihu, keď ich vojna vyženie z domovov a začnú medzi nami hľadať útočisko, už to také jednoduché nie je.

Kam sa podelo Ježišovo: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“? Milovať blížneho, ktorý je milý, láskavý, ochotný a nič nepotrebuje, je celkom jednoduché. Aj poľutovať dieťa z detského domova alebo utečenca. Hm, na Vianoce a pokiaľ sú milí, skromní a veľa nechcú.
Ale čo keď sa nám stanú blížnymi? Teda keď sú nám nablízku aj so všetkými svojimi potrebami, problémami, traumami, vnútornými zraneniami a s nedôverou, opatrnosťou, sebectvom či nebodaj agresivitou, ktoré z toho všetkého môžu prameniť?

Seba máme väčšinou radi takých, akí sme - aj s nedostatkami, biedami a všelijakými zvláštnosťami našej povahy. So všetkým dobrým aj pokriveným v nás, s tým mixom sebectva a empatie, povrchnosti a súcitu, naivity a rozvahy, radosti a teatrálnosti…
Ježiš nám vlastne pripomína, že aj tí druhí sú rovnako nejednoznační. Aj v nich sa mieša to krásne, na čo sú hrdí, s tým pokriveným, za čo sa hanbia a s čím si nevedia rady. A povzbudzuje nás, aby sme ich milovali aj s tým - tak, ako milujeme seba.
Milovať samozrejme neznamená schvaľovať každé ich konanie alebo im dovoliť, aby ubližovali druhým. Milovať človeka s jeho zraneniami neznamená ospravedlňovať zlo ani sa tváriť, že sa nič nestalo. Niekedy láska znamená nastaviť hranice, pomenovať ubližovanie a chrániť toho, komu sa ubližuje - a pritom nezabudnúť, že aj ten, kto ubližuje, zostáva človekom.

Ako sa to naučiť? Odpoveď nachádzame v dnešnom druhom čítaní, kde Pavol píše Solúnčanom o napodobňovaní: „Vy ste napodobňovali nás i Pána, keď ste vo veľkom súžení s radosťou Ducha Svätého prijímali slovo,“ hovorí. Solúnčania nenapodobňovali Ježiša v konaní zázrakov a zrejme sa od neho nenaučili chodiť po vode. Napodobňovali ho však v prijímaní Božieho slova a v jeho uskutočňovaní. Pavol im hovoril o tom, ako žil Ježiš, a oni ho napodobňovali. Zjavne napodobňovali aj Pavla a jeho spolupracovníkov.

O tom, že učenie sa napodobňovaním je veľmi účinná metóda, svedčí aj to, čo Pavol hovorí ďalej: „Takže ste sa stali vzorom všetkým veriacim v Macedónsku a v Achájsku.“ V liste veriacim v Korinte Pavol rovno napíše: „Napodobňujte ma, ako aj ja napodobňujem Krista.“
To ma privádza k trom otázkam:

1. Napodobňujem Krista? Myslím tým konkrétne: čítam si evanjelium a premýšľam, v čom by som sa mohol správať ako Ježiš? Bez opakovaného čítania a počúvania evanjelia Ježiša nespoznám. Iste, môžem o ňom mať nejaké vedomosti a informácie, ale nebudem ho poznať. Spoznávam ho a napodobňujem?

2. Koho napodobňujem? Pavol nemá problém vyzvať nás, aby sme napodobňovali aj jeho. Ktorý človek je v tomto zmysle tvojím vzorom? A opäť nemám na mysli niekoho vzdialeného a nedosiahnuteľného. Myslím na niekoho, s kým si takmer každý deň, koho poznáš aj s jeho temnými stránkami a vidíš, ako s nimi dennodenne zápasí.

3. Môžeme napodobňovať teba? V tvojej ochote požičať chudobnému, v tom, že sa k nemu nesprávaš ako veriteľ, ale ako blížny; v tvojich postojoch k cudzincom, sirotám, opusteným a nechceným… V tom, ako miluješ blížneho ako seba a seba ako blížneho?

Potrebujeme tvoj príklad. Potrebujeme, aby si žil tak, že ťa budeme môcť bez obáv napodobňovať.

PS: Pozor, nie je napodobňovanie ako napodobňovanie. Tak napríklad raz sa stalo vo vlaku:
  • Cestujúci: „Pani, povedzte svojmu synovi, nech ma nenapodobňuje!“
  • Matka unavene: „Miško, prestaň sa správať ako blbec!“
Generovaní AI Gemini (Google).

Publikácie a pomôcky