Spomienka svätých Kornela, pápeža, a Cypriána, biskupa, mučeníkov (16.09.)
Čítal som v Liturgii hodín úryvok z prokonzulárnych zápisov o mučeníctve svätého biskupa Cypriána. K prokonzulovi Galériovi Maximovi predviedli na výsluch biskupa Cypriána.
Začalo sa to overovaním údajov. „Ty si Tascius Cyprianus?“ pýtal sa prokonzul. „Áno, som,“ odpovedal Cyprián. Nasledovala ďalšia otázka: „Ty sa vydávaš za hlavu tých bezbožných ľudí?“ Biskup Cyprián odpovedal: „Áno, ja.“
Tak moment, prečo prokonzul hovorí o kresťanoch ako o bezbožných ľuďoch? Nuž preto, že za takých ich považovali. Rimania totiž uctievali také množstvo božstiev, že keď niekto vyznával len jedného a ostatných odmietal, pokladali ho za bezbožníka. Vtedy považovali kresťanov za bezbožných, neskôr sa hovorilo o tom, že otravujú studne alebo že zapálili Rím. Už sme boli aj stredovekí tmári či brzdy pokroku, dnes je obľúbený výraz „katolibanci“.
Sú to predsudky, ktoré často majú aj rozumní a rozhľadení ľudia. Nie preto, že by boli zlí alebo hlúpi. Nerozumejú nám. Niet sa čo diviť, hovoríme o veciach, ktoré presahujú bežnú skúsenosť, pretože sú nadprirodzené. A robíme to úplne prirodzene. Používame obrazy a symboly, vlastne máme svoj náboženský jazyk. Medzi sebou si rozumieme. A keďže je naša bublina dosť veľká, toto porozumenie berieme ako samozrejmosť.
Ako hovoríš o svojej viere? Počítaš s tým, že človek, ktorého máš pred sebou, síce používa tie isté slová a možno je aj pokrstený a pobirmovaný, ale v skutočnosti ti vôbec nerozumie? Skús mu prerozprávať svoju vieru inak.
A ešte jeden postreh. Zdá sa, že ten výsluch netrval dlho, ani prokonzul, ani Cyprián ho nijako nenaťahovali. Prokonzul vyzval biskupa, aby obetoval božstvám. „To ja nerobím,“ odpovedal Cyprián. Prokonzul ho vyzval, aby si to poriadne premyslel, na čo Cyprián odpovedal: „V takej spravodlivej veci niet čo rozmýšľať.“ A nasledoval rozsudok.
„V takej spravodlivej veci niet čo rozmýšľať.“ To je inšpiratívny postoj. Stáva sa nám, že tam, kde sa treba zamyslieť, konáme v lepšom prípade inštinktívne, v horšom zbrklo a bez rozmyslu. A vo vážnych veciach, v ktorých by sme mali mať jasno, otáľame. „V takej spravodlivej veci niet čo rozmýšľať.“ To je veta, ktorú bude dobré mať na pamäti.
