CR-23NEA
"Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho," hovorí Ježiš v dnešnom evanjeliu. Napomenúť je dôležité. Svoje vie o tom aj prorok Ezechiel (prvé čítanie), ktorému Pán povedal: "Syn človeka, ustanovil som ťa za strážcu Izraelovho domu. Keď budeš počuť z mojich úst slovo, napomeň ich v mojom mene." Upozornil ho aj na sankciu pre prípad, že by sa prorok chcel napomínaniu vyhnúť: "Teba budem brať na zodpovednosť."
Lenže také jednoduché to nie je. Sú totiž situácie, keď máme veľkú túžbu napomínať, a obyčajne sú to práve tie chvíle, keď treba skôr zatnúť zuby a nepovedať, možno zatiaľ, vôbec nič. A naopak bývajú chvíle, keď by sme namiesto napomenutia druhého radšej trhali boľavé zuby cholerickému krokodílovi.
Motív je dôležitý. A tak sa musím najskôr pýtať, prečo mám takú hroznú chuť napomínať alebo nenapomínať. Pretože to, že mi ten druhý lezie na nervy, alebo potrebujem riešiť vlastné komplexy, či to, že sa ho bojím, prípadne je mi úplne ukradnutý, to rozhodne dobré motívy nie sú.
Čo hovorí Ježiš?
Keď sa tvoj brat. Slovo „brat“ tu označuje vzťah. A keďže o niečo ďalej hovorí Ježiš o odpustení, môžeme povedať: skôr než pôjdeš brata napomínať, treba mu v srdci odpustiť. Tiež je dobré položiť si otázku: "Je ten, kto potrebuje napomenutie, môj brat?" Myslím tým, či som mu skutočným bratom, či sa k nemu správam ako k bratovi a či by náš vzájomný vzťah takto definoval aj on. Ak nie, potom bude asi lepšie napomenutie na nejaký čas odložiť a najskôr opraviť vzťah. Mimochodom, skúsenosť učí, že keď opravíme vzťah, tých napomínaní je potom oveľa menej.
Prehreší proti tebe. To je dôležité. Ježiš nehovorí nič o tom, že môj brat mi úžasne lezie na nervy, alebo má hlúpe až škodlivé politické presvedčenie – hoci uznávam, že keď niekto pristupuje napríklad k voľbám nezodpovedne, je to previnením aj voči ostatným. Ale možno je to len nesprávny príklad. Otázka znie, či sa ten druhý proti mne naozaj prehrešil, teda, ak to má byť ťažké prehrešenie, či vedome a dobrovoľne prestúpil vo vzťahu ku mne vo vážnej veci Boží zákon. Možno zistím, že to nerobí vedome – a v tom prípade má zmysel rozhovor, ale nie napomínanie. Alebo že to neurobil dobrovoľne, teda že nechcel. Prípadne, že to fakt nie je nič vážne.
Aby sme boli presní: Treba rozlišovať medzi napomenutím ako morálnym obvinením a pokojným rozhovorom o následkoch určitého konania.
Medzi štyrmi očami. Ak je to naozaj tvoj brat a naozaj sa proti tebe prehrešil, je čas napomínať. Dôležitý návod: "Medzi štyrmi očami." Teda tvárou v tvár, ty a on. Myslím, že to znamená aj počkať, kým opadnú emócie, tvoje aj jeho. Napomínaj vtedy, keď už z teba nehovorí tvoje zranenie a hnev. Na druhej strane platí, že nevyhnutný rozhovor nemôžeme odkladať príliš dlho a riskovať, že sa zlo upevní.
Priber si ešte jedného alebo dvoch. Je možné, že ti nebude veriť alebo že bude presvedčený, že to ako problém vidíš iba ty. Vtedy možno prizvať jedného či dvoch ďalších. Nie ako porotu proti nemu, ale ako pomoc pri objektívnom rozlíšení.
Pretože cieľom nie je odsúdiť. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata, hovorí Ježiš. Teda zmyslom napomenutia je toho druhého získať. Prečo? Pre koho? Z kontextu môžeme odvodiť, že pre nebo. Takže buď s napomínaním opatrný, ak je tento cieľ v nedohľadne.
Keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik. Veľmi sa mi páči toto posledné usmernenie. Je tu totiž naznačené, ako sa k človeku, ktorý sa zo vzťahov vylúčil, správať. Ježiš hovorí, že ako k pohanovi a mýtnikovi. Hmm, pamätáte si, ako sa Ježiš správal k mýtnikom a pohanom? Správne: navštevoval ich, večeral s nimi, budoval s nimi priateľské vzťahy, povolával ich... Proste sa ich snažil získať.
Pretože "ak ťa počúvne, získal si svojho brata." A o to predsa pri napomínaní ide.
