CR-22ST
Biblickí autori svoje texty väčšinou zvlášť nečlenili. Žiadne kapitoly s nadpismi, medzery medzi slovami či bodky na konci viet. Rukopisy sa písali súvisle a členenie textu sa objavilo až s neskoršími kópiami. Našťastie, pretože členenie rozprávania je často pre pochopenie kľúčové.
Pekne to vidno aj z dnešnej evanjeliovej state. Ježiš začal svoje verejné pôsobenie vystúpením v Nazaretskej synagóge. Odtiaľ ho vyhnali, presunul sa do Kafarnauma a hneď v sobotu pokračoval vo vyučovaní tam. Zo synagógy odišiel do Petrovho domu a uzdravil Petrovu svokru. Keď západom slnka skončila sobota a ľudia mohli bez porušenia sobotného pokoja prenášať chorých, udalosti nabrali rýchly spád: „Po západe slnka všetci, čo mali chorých na rozličné neduhy, privádzali ich k nemu. On na každého z nich kládol ruky a uzdravoval ich.“
Tu by sme mohli príbeh ukončiť a sústrediť sa na obraz Ježiša, ktorý všetky svoje sily vkladá do uzdravovania a zázrakov.
Lenže tu príbeh nekončí. Pokračuje rannou modlitbou osamote, preč od ľudí. Nasleduje zmienka o tom, ako ho tam zástupy (chorých a ich blízkych) našli. Mnohí asi túžili po zázraku. Ale Ježiš ich nechal tam a odišiel s vysvetlením: „Aj iným mestám musím zvestovať Božie kráľovstvo, lebo na to som poslaný.“
Ježiš neprišiel výhradne preto, aby robil zázraky. Zázraky sú znamenia. Prišiel, aby zvestoval Božie kráľovstvo a vykúpil nás.
Čo to znamená pre nás?
- Po prvé: Koriguje to naše túžby po nadprirodzených Božích riešeniach pre naše prirodzené ťažkosti.
- Po druhé: Je to oslobodzujúce, pretože našou hlavnou úlohou nie je konanie zázrakov. Aspo nie tých nadprirodzených.
- Po tretie: Upriamuje nás to na to, v čom Ježiša napodobňovať máme – aj my sme poslaní zvestovať Božie kráľovstvo.
Potom Ježiš odtiaľ odišiel a kázal po judejských synagógach. O chvíľu odtiaľto, z kostola, všetci odídeme. Kam pôjdete? A kde a komu budete zvestovať Božie kráľovstvo?
Všimnite si: Otázka neznie „Či?“, ale „Kedy, kde a komu?“
