Nanebovzatie Panny Márie
Dnes slávime Nanebovzatie Panny Márie, ale biblické čítania o tejto udalosti priamo nehovoria. Nemôžu, v Novom zákone táto udalosť našej viery opísaná nie je. Nájdeme v ňom len drobné zmienky, ktoré nám ju pripomínajú.
- Napríklad v prvom čítaní sme počúvali o videní, ktoré mal o Márii evanjelista Ján. A hovorí, že „utiekla na púšť, kde jej Boh pripravil miesto“. A my si dnes zvlášť pripomíname, že Boh Máriu vzal na miesto, ktoré jej pripravil, do neba.
- Alebo v druhom čítaní apoštol pripomína našu vieru vo vzkriesenie: „Všetci ožijú v Kristovi,“ hovorí a dodáva: „Ale každý v poradí, aké mu patrí.“ Poradie je dôležité. A nám je zrejmé, že Márii patrí prvé miesto po Kristovi, je prvou z ľudí.
- Dnes spievame 45. žalm. Je to vlastne svadobná pieseň pre kráľa. Ale my v ňom vidíme aj proroctvo, a preto dodávame refrén, ktorý vyjadruje našu vieru: „Po tvojej pravici, Pane, stojí kráľovná ozdobená zlatom.“
To, čo o nanebovzatí Panny Márie vieme s istotou viery, zhrnul pápež Pius XII. v roku 1950 do jedinej vety: „Nepoškvrnená Božia rodička, vždy Panna Mária, po zavŕšení svojho pozemského života bola vzatá telom a dušou do nebeskej slávy.“
- Veríme, že Márii patrí špeciálna výsada, pretože bola vďaka svojmu nepoškvrnenému počatiu vyňatá zo všeobecného zákona, ktorý platí pre nás ostatných: raz zomrieme, naše telá sa rozpadnú v hroboch, no na konci budú vzkriesené a obnovené k večnému životu. Máriiným svätým telom sa nič také nestalo. A jej duša sa po skončení jej pozemského putovania opäť spojila s telom. Táto výsada je úzko spätá s jej materstvom, s Kristovým víťazstvom nad hriechom a smrťou a s tým, že bola počatá bez poškvrny dedičného hriechu.
- Nevieme, či Mária aj fyzicky zomrela. Preto hovoríme, že bola vzatá do neba po zavŕšení pozemského života. Východní kresťania zase hovoria o usnutí. Vyhýbame sa v jej príde slovu smrť, pretože o tom nevieme viac.
V tajomstvo nanebovzatia verili kresťania od počiatku a vyjadrovali ho v modlitbách, v príhovoroch, v ikonách, mozaikách a obrazoch či v apokryfoch a legendách, ktoré boli výsledkom meditácie nanebovzatia a niekedy aj snahy doplniť chýbajúce časti skladačky, domyslieť, ako to mohlo byť. Cirkev apokryfy a legendy neprijíma ako historické pramene, lebo často obsahujú zrejmé omyly. Ale uznáva v nich „intuíciu viery“ Božieho ľudu.
Tak napríklad v dielku O smrti Panny Márie, ktoré pochádza zo štvrtého storočia, je množstvo takýchto prvkov, ktoré sa potom dostali aj do ikonografie. Hovorí sa tam napríklad o tom, že Ježiš sľúbil Márii, že jej pred jej odchodom do večnosti pošle anjela. Že keď prišiel ten čas, zhromaždili sa okolo nej všetci apoštoli – zázračne k nej boli prenesení na oblakoch každý odtiaľ, kde bol, dokonca aj tí, ktorí už boli mŕtvi, zázračne ožili. Potom jej telo slávnostne preniesli do Jeruzalema a pochovali v novom hrobe v Getsemanskej záhrade. Z hrobu tri dni vychádzala nádherná vôňa. A potom tam už telo nebolo. Mimochodom tá vôňa môže byť jedným z dôvodov, prečo Cirkev spojila požehnávanie kvetov a bylín práve s týmto sviatkom.
Na ikonách sa často zobrazuje práve ten moment, keď Mária, ako hovoria východní kresťania, usnula v tomto svete. Mária je na lôžku, okolo nej apoštoli. Pri Máriinom tele stojí Ježiš a nežne sa k nej skláňa. A v náručí drží maličké dievčatko zabalené v bielom. To je Máriina duša. Niektorí apoštoli nesú kadidlo, v tom apokryfnom príbehu sa spomína na viacerých miestach. Na niektorých verziách ikony je pri lôžku aj maličká postava muža a anjela, ktorý naňho útočí mečom. Podľa legendy to má byť významný Žid Jefoniáš, možno dokonca kňaz, ktorý sa chcel dotknúť már a prevrátiť ich. Anjel mu usekol obe ruky a tie zostali visieť vo vzduchu pri nosítkach. V tej chvíli Jefoniáš uveril a na Petrovo slovo bol uzdravený, takže aj toto dobre dopadlo.
Autor: царские изографы – выставка «Иконописцы Оружейной палаты Московского Кремля», Voľné dielo, Odkaz.
To všetko je, samozrejme, legenda, v skutočnosti nevieme, ako sa tá udalosť stala. No má svoju hodnotu, pretože prostredníctvom symbolov vyjadruje našu vieru v to, že Mária je výnimočná a výnimočný bol aj jej odchod z tohto sveta.
Iným spôsobom je to vyjadrené v dnešnom evanjeliu. Ono síce hovorí o inej udalosti, ale viacero prvkov môžeme spojiť aj s nanebovzatím. Poďme sa naň pozrieť.
1. Cesta
„V tých dňoch sa Mária vydala na cestu.“ Príbeh hovorí, že sa krátko po zvestovaní vydala na cestu k Alžbete. Ale môžeme tiež povedať, že „v tých dňoch“, keď sa skončila Máriina pozemská púť, sa tiež „vydala na cestu“. Kam? No do neba predsa.
Od okamihu, keď „anjel Pána zvestoval Panne Márii“, že bude matkou Božieho Syna, je Mária stále na cestách. Najprv ide k Alžbete a Zachariášovi, potom s Jozefom do Betlehema, odtiaľ do Jeruzalema, potom utekajú do Egypta, po čase zase putujú do Nazareta. Potom ju vidíme ako pútničku v Jeruzaleme. Neskôr, keď Ježiš putuje po krajine, Mária ide za ním. Všetky zmienky o Márii, ktoré máme v evanjeliách, sú súčasťou cesty. Kam? Mária sa vydala na cestu do neba. Cestou sa zastavila u Alžbety, v Betleheme, Egypte, Nazarete, Jeruzaleme... Ale cieľ jej cesty je len jeden.
A ty? Kam máš namierené? Ja viem, v pondelok pôjdeš do práce. Budúci týždeň možno dokonca na dovolenku. Ale to sú len zastávky na jedinej ceste. Kam vedie? Myslíš na nebo? Máš plán cesty?
2. Ponáhľanie sa
Páči sa mi, ako evanjelista Lukáš poznamená, že Mária sa „ponáhľala“. A to je ďalšia vec, ktorá stojí za úvahu. Pretože aj my sa ponáhľame. Niektorí hovoria, že žijeme v uponáhľanej dobe. Mária mala v tom jasno: ponáhľala sa poslúžiť Alžbete, porodiť Ježiša, obetovať Bohu svoje dieťa, útekom ochrániť svoju rodinu, vybudovať domov v Nazarete, nájsť dvanásťročného Ježiša, ktorý sa stratil v Jeruzaleme, byť nablízku svojmu synovi...
Kam sa náhliš ty? A stojí to za to?
3. Chválospev
Keď Mária konečne dorazila do Ain Karim, Alžbeta ju zahrnula množstvom slov: „Požehnaná si medzi ženami... Radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone...“ A Máriina odpoveď? Hovorila: „Velebí moja duša Pána.“ Mária sa pred Alžbetou modlí. Možno svoju modlitbu dokonca vyspievala, nie nadarmo sa jej modlitba nazýva chválospevom. Predstavujem si, že aj keď Mária prišla do neba, urobila to isté: Mária hovorila: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi...“
A čo povieš ty, keď prídeš do neba? Pravdepodobne to bude niečo podobné tomu, čo hovorievaš tu na Zemi.
Máriino nanebovzatie nie je len jej výsadou, je znamením a prísľubom pre nás všetkých, uistením, že keď si z nej budeme brať príklad, určite v živote nezablúdime. Mária prišla domov. A tam máme namierené aj my.
