CR-22NEA
Páči sa mi, že Ježiš sa nesnaží svojim učeníkom naservírovať všetko naraz. Má svoju pedagogiku. Ide na to postupne podľa toho, koľko sú už schopní pochopiť a prijať. Vidno to aj na dnešnej evanjeliovej stati. Sme v šestnástej z dvadsiatich ôsmich kapitol Matúšovho evanjelia, teda kúsok za polovicou. A učeníci dozreli pre ďalšiu lekciu: „Ježiš začal svojím učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych.“
Ježiš hovorí o tom, čo musí: ísť do Jeruzalema, mnoho trpieť, byť zabitý, vstať z mŕtvych. Vie, čo treba urobiť. Nič príjemné ani ľahké. V Getsemanskej záhrade uvidíme, ako v ňom zápasí prirodzený ľudský odpor voči utrpeniu a smrti. Napriek tomu sa slobodne odovzdá vôli Otca. Urobiť to treba. Tak ide. A je dôležité, aby o tom učeníci vedeli. Preto ich na to pripravuje.
Vieš, čo máš urobiť? Pripravuješ sa? Často vieme, čo treba urobiť, ale neurobíme to. Odkladáme, presúvame, zabúdame. Povinnosti, nie nábytok. Mrháme časom, prostriedkami a príležitosťami. Kedysi sa tomu hovorilo lenivosť, nezodpovednosť alebo zbabelosť, dnes to nazývame prokrastináciou. Ako hovorí klasik: V živote som premeškal niekoľko úžasných príležitostí len preto, lebo priveľmi pripomínali prácu. (Jirotka, Z., Saturnin). Ježiš vie, čo treba urobiť, pamätá na to, pripraví sa a urobí to.
„To sa ti nesmie stať!“ reaguje Peter. Nehovorí, s ktorou z tých štyroch položiek má faktický problém. Môžeme sa ale domýšľať, že proti tomu, aby Ježiš išiel do Jeruzalema alebo aby vstal z mŕtvych, námietky nemá. Veľmi mu nepomohol. Rozhodne mohol povedať aj niečo užitočnejšie. Napríklad „Neopustím ťa, budem pri tebe!“ alebo „Aj keby všetci odpadli od teba, ja nikdy neodpadnem.“ To druhé vlastne neskôr povedal. Síce to nedodržal, ale aspoň v tej chvíli chcel. Aj to sa cení, aj to je istý posun.
Neodrádzaj druhého od jeho poslania zo strachu, pohodlnosti alebo preto, že jeho cesta narúša tvoje predstavy. Ak mu nevieš pomôcť, aspoň mu nebráň. Pomôcť je lepšie.
„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma,“ vyučuje Ježiš po krátkom intermezze ďalej. Bez kríža, bez ťažkostí, bez pádov a omylov to nepôjde. Bezbolestný, dokonalý a bezchybne šťastný život sľubujú len reklamy a predvolebné kampane. Nie Kristus. On nám radšej dá návod, ako na to – jeho odpoveďou je vzťah.
„Ježiš začal svojím učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych.“ Prečo s tým začal práve teraz, v šestnástej kapitole Matúšovho evanjelia? Nuž kvôli tomu, čo sa stalo bezprostredne predtým, o čom sme čítali minulú nedeľu: Peter vyznal, kým je pre neho Ježiš: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“
Vzťah je návod, ako to zvládnuť. Miluješ svoje deti, a preto k nim vstávaš aj uprostred noci. Ľúbiš svoju manželku, a preto veľa vydržíš, aj keď je k tebe trochu nespravodlivá a vychrlí na teba všetky negatívne emócie, ktoré sa v nej nahromadili za celý ten ťažký deň, hoci s tebou nemajú nič spoločné.
Trochu to pripomína dnešné prvé čítanie. Jeremiáš zažíva vo svojej prorockej službe len posmech, každý sa mu vysmieva. Zatiaľ. Neskôr ho aj zmlátia, uväznia, budú ho chcieť vyhladovať na smrť, hodia ho do prázdnej cisterny, aby tam zomrel. Ale on to aj tak nevzdá. „Musím ohlasovať,“ hovorí si. Nevzdá to, hoci mu to prináša len pohanu a posmech celý deň. Kde berie silu? Vo vzťahu. Jeremiáš ho vyjadrí obrazom milencov: „Zvádzal si ma, Pane, a ja som sa dal zviesť.“ A na záver povie: „Bol si silnejší ako ja a zvíťazil si.“ Jeremiáš nehľadí na posmech a odmietnutie, ale na svojho Boha.
Alebo, ako to vyjadril žalmista: „Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu hľadám teba. Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo ako vyschnutá, pustá zem bez vody.“
Ako zvládnuť ťažké veci? Ako ich neodkladať? Ako urobiť to, čo sa urobiť má?
Prvé je pamätať a pripravovať sa, tak to robil Ježiš. Ďalšie je pomoc a podpora, to by sme boli čakali od Petra. A veľmi pomáha vedomie vzťahu.
Pre koho robíš to, čo treba urobiť? Nie prečo – pre peniaze, dobrý pocit alebo vedomie povinnosti. Ale pre koho? Veď do tej práce chodíš pre svoju rodinu. A do školy pre svoju budúcu rodinu.
To, čo je ťažké, nezvládame iba preto, že vieme, čo máme urobiť. Zvládame to vtedy, keď vieme, komu patríme, koho nasledujeme a komu môžeme zveriť aj svoj strach.
Obrázok od congerdesign z Pixabay
