CR-18NEA
„Poďte k vodám, všetci, čo ste smädní, nech príde aj ten, čo nemá peniaze. Kupujte chlieb a jedzte. Poďte, kupujte bez striebra, víno a mlieko bez platenia...“ V tomto horúcom, a navyše dovolenkovom čase, by sme si mohli ľahko zameniť dnešné prvé čítanie s reklamným spotom nejakej cestovky. Koniec koncov, objavujú sa tam kľúčové slová ako smäd, voda, jedlo, nápoje, a to všetko zadarmo.
Nemám nič proti dobrej dovolenke. Ale dôvod, prečo sa týmito Izaiášovými slovami dnes na nás obracia Cirkev, je iný. Ide o kontext dnešného evanjeliového príbehu: Davy ľudí, ktorí sa zo všetkých strán zbehli k Ježišovi a strávili s ním oveľa viac času, ako mali pôvodne v pláne, takže už minuli všetko jedlo. Našťastie sú na správnej adrese – pri Ježišovi a jeho učeníkoch. Učeníci majú päť chlebov, dve ryby a dôveru v Ježiša. A Ježiš má moc rozlámať tú trochu takým spôsobom, že sa všetci najedia a ešte nazbierajú aj dvanásť plných košov zvyšných odrobín.
Stal sa zázrak. Nemám teraz potrebu analyzovať, ako konkrétne to mohlo prebiehať. Možno ten zázrak spočíval v tom, že Ježiš rozlámal len tých päť chlebových placiek. A možno v tom, že niekto nečakaný prišiel nečakane s niekoľkými vozmi potravín práve vtedy, keď to bolo najviac treba. Nebola by to vec menej zázračná len preto, že je prirodzená.
Rovnako nie je vec ani menej zázračná len preto, že sa deje pravidelne. Napríklad ako keď my každú nedeľu alebo aj častejšie zažívame zázrak oveľa väčší a jeme z chleba, ktorý sa stal Kristovým telom.
No zaujímavejšie ako samotné zázraky sú dve otázky, ktoré zazneli v dnešnom prvom čítaní: „Prečo platíte striebrom za to, čo nie je chlieb, a driete za to, čo nesýti?“ Verím, že Izaiáš mi nebude mať za zlé, ak ich trochu parafrázujem: Ako sýti tvoj život to, čomu venuješ najviac pozornosti, síl, námahy, času či prostriedkov...? A čomu venuješ najviac síl?
Ale áno, musíme robiť aj veci, ktoré nám nedávajú zmysel, ktoré nás (niekedy len zdanlivo) nebudujú. Pretože sú jednoducho potrebné. Ale čo tvoj život sýti?
Na druhej strane to, čo sýti náš život, nemusí byť zákonite vždy tým, čo nám „chutí“. To, že „byť s Ježišom“ je najlepšie, čo môžeme urobiť, neznamená, že nás to bude vždy lákať a tešiť. V druhom čítaní sa Pavol oprávnene pýta: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky?“ V jeho časoch to mnohí s Ježišom vzdali, pretože im hrozili „súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč.“ Dôvody, prečo my dnes dávame prednosť všeličomu pred Kristom sú zväčša oveľa banálnejšie. Ale to neznamená, že sa proti nim bojuje ľahšie.
A potom je tu druhá strana príbehu a tou sú ľudia. Verím, že každý z nás má blízkych ľudí, o ktorých môže povedať, že oni sýtia, osviežujú či udržujú jeho život. Všimnite si, čo Ježiš hovorí o nich aj o tých ostatných: „Nemusia nikam chodiť; vy im dajte jesť!“
Tu je teda priehršť otázok, na ktoré si musí nájsť odpoveď každý sám:
- Za čo vlastne „platíte“ a na čo sa driete?
- Čo vás buduje?
- Prečo platíte striebrom za to, čo nie je chlieb, a driete za to, čo nesýti, teda čo vás odvádza od Chleba života?
- Na koho vám ukazuje Ježiš, hovoriac: „Vy im dajte jesť!“?
- A napokon: Čo s tým urobíte? Na fotke je nápoveda. Treba začať delením sa s tým, čo máme a nie fňukaním nad tým, čo nám (často len zdanlivo) chýba.
Obrázok od Storme Kovacs z Pixabay
