Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi
Stáva sa, že provizórne akceptovaná (pod)priemernosť je časom povýšená na štandard. Proste si časom zvykneme, naša citlivosť sa otupí a podpriemernosť tam, kde by mal byť ideál, nás viac nevyrušuje.
V stredoveku sa udial presný opak: Štandardom zbožnosti sa stal zbožný ideál. Napríklad kto chcel ísť na sväté prijímanie, mal sa v ideálnom prípade na ten posvätný moment pripravovať dôkladnou spoveďou, často aj dlhými pôstami, zdržanlivosťou v manželstve a intenzívnymi modlitbami. Ako reagovali katolíci na všetky tie dobre mienené ponaučenia a príklady mystických zážitkov svätcov, ktorých život bol na míle vzdialený od ich vlastného? Prestali Eucharistiu prijímať úplne.
Cirkev hľadala riešenie. Štvrtý lateránsky koncil napríklad zaviedol známe cirkevné prikázanie: „Aspoň raz v roku sa vyspovedať a vo Veľkonočnom období prijať Sviatosť oltárnu.“ Ale vtedy bolo jeho porušenie spojené s trestom zákazu vstupu do kostola a odopretia kresťanského pohrebu. Cirkev dúfala, že to bude veriacich motivovať. Ale viete, ako je to s tými trestami – ako dlhodobá motivácia to veľmi neobstojí.
A potom prišiel Sviatok Božieho tela. V roku 1264 ho ustanovil pápež Urban IV. Mal to premyslené a nie náhodou poveril zostavením liturgických textov Tomáša Akvinského, najväčšieho teológa svojej doby. Sviatok mal pomôcť usmerniť eucharistickú úctu.
Mnohým ich úzkostlivé svedomie bránilo prijať Krista v Eucharistii. A tak im Cirkev dala možnosť vidieť ho pri pozdvihovaní (tiež zavedené v 13. storočí).
Aby aj oni mohli prežívať Pánovu blízkosť, Cirkev čoskoro spojila so sviatkom aj eucharistickú procesiu. Pápež chcel tiež vniesť do eucharistickej úcty viac radosti. Ustanovenie Eucharistie si pripomíname vo Veľkom týždni. No vtedy sa naša pozornosť koncentruje na Pánovo utrpenie. Preto bol termín slávenia sviatku určený na štvrtok po nedeli Najsvätejšej Trojice. Štvrtok pripomína Štvrtok Pánovej večere a obdobie krátko po Turícach je zvolené preto, aby to mohlo byť slávenie plné radosti. Podarilo sa. V niektorých krajinách sú aj dnes procesie na Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi doslova výbuchom radosti.
Dnešná eucharistická zbožnosť je prístupnejšia bežnému životu. A predsa má zmysel aj pozdvihovanie po premenení či eucharistická procesia. Veď medzi nami žijú bratia a sestry, ktorí Telo Kristovo prijať nemôžu.
A ešte je tu jeden rozmer: Pri procesii nesieme Krista von z kostola, aby sme ho ukázali všetkým. No zároveň ukazujeme, ako sa ku nemu zbožne a s úctou správať. A keď sme pri už pritom vynesení Krista von z kostola, aby ho videli aj tí, čo ho nepoznajú... Je aj veľa iných spôsobov, ako druhým ukázať Ježiša. Nezabudni ich dnes použiť.
