Slávnosť Najsvätejšej Trojice
Stáva sa, že za tie najlepšie veci „vďačíme“ omylom. Nemyslím tým, že omylom vznikli, hoci aj to je možné. Mám skôr na mysli, že vznikli ako reakcia na omyl.
Tak je tomu aj s našou dnešnou slávnosťou. V ranej Cirkvi sviatok Najsvätejšej Trojice neexistoval, hoci Cirkev od počiatku uctievala Otca, Syna i Ducha Svätého v každodennej modlitbe a pri krste. Potom však prišla ariánska heréza – staroveký blud, ktorý spochybňoval božstvo Ježiša Krista a Najsvätejšiu Trojicu. Podľa zástancov Áriovho učenia bol Ježiš len akýsi „menší boh“, stvorený z ničoho, rozhodne nie jednej podstaty s Otcom. A Duch Svätý podľa ariánov ani Bohom nebol, mal byť len nižším služobným duchom.
Všetko sa to začalo okolo roku 318 v Alexandrii teologickým sporom medzi kňazom Áriom a jeho biskupom Alexandrom, len pár rokov potom, ako vyšli kresťania z ilegality. Milánsky edikt, ktorý v Rímskej ríši kresťanstvo dovolil, vyšiel v roku 313. Prvý nicejský koncil (325) sa síce s Áriovými omylmi vysporiadal a vysvetlil, že Syn je „jednej podstaty s Otcom“, ako to dodnes vyznávame v Nicejsko-carihradskom vyznaní viery. Lenže Áriova náuka mala podporu cisára, vďaka čomu sa blud úspešne šíril a tí, ktorí sa pridržiavali katolíckeho učenia, boli perzekvovaní, prenasledovaní a mučení. Mnoho veriacich, kňazov a biskupov podľahlo arianizmu, takže svätý Hieronym skonštatoval, že „celý svet zastonal a s úžasom zistil, že je ariánsky“.
So stratou politickej podpory v Rímskej ríši arianizmus po roku 381 upadal, no získal obrovský vplyv za jej hranicami, medzi germánskymi kmeňmi, kde sa udržal do ôsmeho storočia.
Ale späť k našej slávnosti. Ako sa Cirkev s arianizmom vysporiadala? Na konciloch pomenovala omyly a vysvetlila katolícke učenie. A reagovala liturgiou. Cirkevní otcovia pripravili špeciálne liturgické texty, hymny, antifóny a prefáciu o Trojici, ktoré sa používali počas nedieľ. Jednoducho: na spochybňovanie pravdy o Najsvätejšej Trojici reagovali posilnením úcty k nej. Vsadili na pravdu a úctu. Našťastie nemali politickú, vojenskú či ekonomickú podporu, takže neboli v pokušení hľadať iné riešenie než to Božie.
Viaceré z tých starovekých textov používame dodnes. Aj dnes v prefácii hovoríme Bohu, že je dôstojné a správne, dobré a spásonosné vzdávať mu vždy vďaku a oslavovať ho, lebo je, so svojím jednorodeným Synom a Duchom Svätým, jeden Boh, jeden Pán. Nie ako jediná osoba, ale ako Trojica osôb jednej podstaty. Keď vyznávame pravého a večného Boha, klaniame sa trom božským osobám jedinej podstaty a rovnakej veleby. To všetko sú pravdy viery, ktoré arianizmus spochybňoval. Pravdy o Bohu, ktorého aj dnes týmto spôsobom oslavujeme.
Zaujal ma prístup Cirkvi – na spochybňovanie pravdy a ohrozenie reagovala oslavou toho, čo bolo spochybňované. To by mohol byť celkom dobrý príklad aj pre nás. Neutiekať sa k zákonom, príkazom, zákazom a represáliám, aby sme uchránili to, čo je pre nás cenné. Ale to cenné vyzdvihnúť oveľa vyššie, aby bolo vidno, aký vzácny je to poklad.
Mohlo by to byť riešenie pre viaceré ťažkosti v našej spoločnosti. Alebo v bežnom živote. Je to inšpirácia napríklad pre rodičov, ktorí zápasia s tým, že ich deti odmietajú kresťanský život a vieru. Možno by stálo za to prijať svoju bezmocnosť ako požehnanie, menej moralizovať, prikazovať a zakazovať. A o to viac svedčiť, sláviť a dávať príklad.
Arianizmus nezanikol preto, lebo katolíci získali politickú či vojenskú prevahu. Zanikol preto, lebo bol na jednej strane vnútorne roztrieštený a na strane druhej preto, lebo Cirkev dokázala vyzdvihnúť pravdu o Trojici ako poklad a svedčiť o ňom. Inšpiratívne.
