VN-02NEA
„Oslavujme Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky,“ vyzýva nás dnes žalmista. To sa hodí, pretože dnes je Nedeľa Božieho milosrdenstva. Otázka je, ako to urobiť, ako Pána za jeho milosrdenstvo osláviť.
- Prvú odpoveď prináša žalm: „Teraz nech hovorí Izrael, že Pán je dobrý, že jeho milosrdenstvo trvá naveky. Teraz nech hovorí dom Áronov: jeho milosrdenstvo trvá naveky. Teraz nech hovoria všetci bohabojní: jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ Odpoveď znie: Hovoriť. Božie milosrdenstvo oslávime tým, že budeme o ňom hovoriť, svedčiť. Ako apoštoli, ktorí hovorili Tomášovi: „Videli sme Pána.“
- Druhá odpoveď je „byť“. Pánovo milosrdenstvo oslávime tým, že budeme sami milosrdní. S citom, rozumom a vôľou.
Milosrdenstvo – to je zvláštne slovo. V slovenčine nám hneď pripomenie milé srdce. Latinský výraz misericordia tiež odkazuje na srdce, ale v spojení s utrpením alebo úbohosťou. Doslovne by sme ho mohli preložiť ako „mať srdce pre úbohých“ alebo „bolesť srdca nad cudzím nešťastím“.
Ale zmienka o srdci môže ľahko spôsobiť, že sa zacyklíme v nejakých sentimentálnych predstavách. Starovekí filozofi sa aj preto z milosrdenstva vysmievali, pokladali ho za slabosť, za niečo, čo je dobré akurát tak pre úbožiakov a slabochov. My kresťania to vidíme inak: v milosrdenstve je sila a samo milosrdenstvo vyžaduje vnútornú silu. Pretože je ovocím stretnutia citov, vôle a rozumu.
- Emócie sú zvyčajne prvým impulzom, iskrou, ktorá plamienok milosrdenstva zapáli. To je súcit, ktorý človek pocíti, keď vidí bolesť a utrpenie iného. Aj keď, povedzme si pravdu, v tej chvíli človek ani tak nechce odstrániť bolesť trpiaceho, ale skôr sa chce zbaviť nepríjemného pocitu v sebe. Každopádne je to užitočný prvý impulz. Ak neprichádza, dá sa nahradiť rozumom a vôľou – tak, ako si pri zapálení ohňa vieme pomôcť zápalkami a nemusíme čakať na blesk z jasného neba. Ale s pocitom súcitu je to, samozrejme, ľahšie.
- Dôležité je nezostať pri súcite, ale spojiť ho s rozumom. Rozum vstupuje do procesu ako koordinátor. Milosrdenstvo bez rozumu sa môže zmeniť na sentimentalitu alebo dokonca na škodlivú „pomoc“. Rozum analyzuje situáciu a pýta sa: „Čo tento človek skutočne potrebuje? Je moja pomoc adresná a správna?“ Rozum dodáva milosrdenstvu poriadok, usmerňuje ten plameň tak, aby ani nezhasol, ale ani aby neprepukol v zničujúci požiar.
- No a tretím prvkom je vôľa – to naše „chcem“, ktoré premieňa citové pohnutie a racionálnu úvahu na skutok. Je to vedomé rozhodnutie „chcieť dobro pre druhého“. Umožňuje byť milosrdným aj vtedy, keď sa pozitívne emócie vytratia (napr. keď pomáhame nepriateľovi), a robí milosrdenstvo trvalým postojom. To je to postupné prikladanie na oheň, aj keď dymí, aj keď to (už) nie je žiadna romantika, len drina.
Boh je milosrdenstvo – nepotrebuje ten prvý impulz v zmysle emócií, nepotrebuje „zapáliť“, pretože on nikdy nezhasne. A pocity ho ani nebrzdia.
Počul som zaujímavú historku. Nejaký človek požiadal svojho farára, aby odslúžil svätú omšu za Adolfa Hitlera. Možno to bol nejaký neonacista, ako je to dnes stále modernejšie, alebo nejako inak pomýlený úbožiak. Alebo – a to budem predpokladať radšej – to bol veriaci, ktorý si uvedomuje, že Boh miluje a chce spasiť každého človeka.
Mňa ale zaujala reakcia toho kňaza: bez jediného komentára zobral kalendár, našiel prvé voľné miesto a napísal „+Adolf“. Všetko. Také jednoduché.* Áno, lebo také je Božie milosrdenstvo, ktoré dnes oslavujeme.
*To, že je Boh milosrdný, samozrejme neznamená, že schvaľuje zverstvá, ktoré má spomínaný na svedomí. A neschvaľujeme ich ani my. Milosrdný neznamená naivný ani slepý.
Takže oslavujeme Pána za jeho milosrdenstvo tým, že svedčíme (hovoríme) o jeho milosrdenstve voči nám a tým, že sa učíme byť milosrdní, ako je milosrdný náš Otec na nebesiach.
- A napokon, to je tretia odpoveď, milosrdenstvo je vždy konkrétne. Čo to presne znamená? Inšpiráciou môže byť stáročiami overený zoznam skutkov telesného a duchovného milosrdenstva. Nájdete ho v každej modlitebnej knižke.
Obrázok od Larry White z Pixabay
