Zvestovanie Pána
Niekde som videl plagát s textom: „Každé novonarodené dieťa je znamením, že Boh to so svetom ešte nevzdal.“ Nie je to síce celkom presné, no je to pomerne výstižná myšlienka. A pekná. Pretože dieťa je skutočne znamením.
Veď aj Izaiáš (v prvom čítaní) hovorí, že Boh z toho, že „panna počne a porodí syna a dá mu meno“, urobí znamenie svojej prítomnosti, znak toho, že je Emanuel – Boh, ktorý je s nami. To je napokon aj jedna z nosných ideí dnešného sviatku.
Ale sú aj iné znamenia, ktoré by sme mali pozorne čítať. Cirkev zhromaždená na Druhom vatikánskom koncile ich nazývala znameniami čias. Nemusia to byť žiadne zázraky ani nadprirodzené úkazy. To však vôbec neznamená, že nám nemajú čo povedať alebo že to, čo naznaznačujú, nie je dôležité.
V súvislosti s tým, čo hovorí Izaiáš, mi prichádza na um jedno z nich: Dnes to, že „panna počne a porodí“, už ani zďaleka nie je takou samozrejmosťou. Detí sa rodí stále menej a menej. A stále ťažšie. Pribúdajú páry, cez ktoré toto znamenie, že Boh je s nami, napriek ich veľkej túžbe neprichádza. Mali by sme sa pýtať, čo nám toto znamenie hovorí a k čomu nás pobáda.
Prichádza mi na um len taká jazyková, zdanlivo drobnosť. Kedysi, a nie je to tak dávno, keď žena počala, stala sa požehnanou. Všetci o nej hovorili, že je v požehnanom stave. Dnes akoby už bola len tehotná. Toto slovo je odvodené od starého slovanského podstatného mena ťarcha, preto aj starší výraz ťarchavá. Je pravdivé. Ale rozhodne nevystihuje celú realitu. Je dosť možné, že premena sveta začína zmenou slovníka. A platí to obojsmerne. Od slov toho totiž veľa závisí.
A tiež od toho, kto ich vyslovuje. V Máriinom prípade to bol anjel. Buď (nie len) v takých chvíľach anjelom.
