Pôst-03SO
„Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik,“ hovorí Ježiš. Obaja sa modlia, obaja začínajú svoju modlitbu zvolaním: „Bože!“ No ten prvý, farizej, vyslovil Božie meno nadarmo.
Premárnil príležitosť ďakovať Bohu za požehnanie, ktorého sa mu dostalo, a za všetko, čo sa mu vďaka tej milosti darí. Iste, hovorí „ďakujem ti“, no vzápätí celú modlitbu „zabije“ pyšným chvastaním sa: „... nie som ako ostatní ľudia...“
Ale dosť o farizejovi, pretože od neho sa nemáme čo naučiť. Pozrime sa na mýtnika:
- „Mýtnik stál celkom vzadu.“ Vtedy bolo gestom pokory zostať v chráme stáť vzadu. Dnes je to inak a viac pokory stojí človeka prísť dopredu. Pretože ten, kto príde dopredu, riskuje, že ho niekto zaradí medzi farizejov. V príbehu však nejde o miesto a gesto, ale práve o pokoru. Mýtnik oslovil Boha – vyslovil Božie meno s pokorou – to je prvá vec, ktorú sa od neho môžeme naučiť.
- „Neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť.“ Nie preto, že by bol zbabelý, ale preto, lebo ako Žid veril, že človek nemôže vidieť Boha a zostať nažive. To ešte nevedel, že Boh sa stal človekom, aby bol viditeľný a prítomný. Každopádne, druhá vec, ktorú nás učí, je vyslovovať Božie meno s úctou.
- „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Nestráca čas chvastaním sa ani prázdnymi rečami ako jeho kolega vpredu. Ide k podstate a prosí o milosť. A to je tretia vec: mýtnik nás učí nepremárniť príležitosť, a keď oslovujeme Boha, vyslovovať jeho meno s úžitkom.
A stalo sa. Ježiš o ňom hovorí: „Tento odišiel domov ospravedlnený.“ Oslovil Pána zvolaním „Bože“ a rozhodne ho nevyslovil nadarmo, ale s pokorou, úctou a úžitkom.
A čo ty? Ako vyslovuješ slová „Bože“, „Ježiš“ alebo „Pane“ ty?
