O jablkách s hruškami

CR-05ST

„Počúvajte ma všetci a pochopte! Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka.“

Akokoľvek čudne nám to môže znieť, vtedajší židia to mysleli skutočne dobre. Chceli byť verní tomu, čo im Boh prikázal, a to treba oceniť. Stávalo sa im však presne to, čo sa stáva aj nám: poplietli si jablká s hruškami. V tomto prípade splietli dokopy koncept hriechu s konceptom rituálnej nečistoty.

Rituál a morálka

Rituálna nečistota bola v židovskom zákone chápaná ako stav bytia, ktorý človeku dočasne bránil napríklad v účasti na bohoslužbe v Chráme. Človek sa mohol stať nečistým tým, že sa dotkol mŕtveho tela, zjedol určité jedlo alebo ochorel. Nešlo o morálne zlyhanie. Veď nečistým sa mohol stať aj pri konaní dobrých skutkov – napríklad pri pochovávaní blížneho – alebo tým, že mal jednoducho smolu.

Na druhej strane, hriech je morálnym previnením a vedomým porušením Božieho prikázania. Hriech nie je náhoda; vychádza z vôle človeka a človek zaň nesie vinu. Preto si vyžaduje pokánie a obetu.

Keď sa pojmy stretnú

Iste, niekto sa mohol stať rituálne nečistým v dôsledku svojho hriechu – napríklad, ak vedome a zámerne porušil nariadenie o čistote. Ak by si niekto s chuťou dal na obed bravčový rezeň s vedomím, že ide o nečisté zviera, bol by rituálne nečistý a zároveň by spáchal hriech.

Ale ak by ho mäsiar podviedol a on by jedol bravčovinu v presvedčení, že je to ryba ;-), stal by sa síce rituálne nečistým, no hriech by určite nespáchal.

Pravidlá, ktoré majú zmysel

Pravidlá o rituálnej čistote pre židov mali (a určite stále majú) svoj zmysel, aj keď nám dnes nemusí byť vždy jasný. Určite boli napríklad zjednocujúcim prvkom, vyjadrením ich spoločnej identity. Viaceré z nich síce spôsobovali, že Židovský národ bol izolovaný od ostatných, no aj vďaka tomu v priebehu dejín nezanikol, neasimiloval ako sa to stalo iným starovekým národom. A uchoval vieru v jediného Boha.

Koniec koncov, takéto prvky máme aj my. Máme napríklad pravidlá pre liturgické oblečenie, liturgické farby pre jednotlivé obdobia a podobne. Kňaz, ktorý by si nebodaj zmyslel sláviť svätú omšu v hokejovom drese namiesto alby, štóly a ornátu príslušnej farby, by sa tiež vylučoval z rituálneho spoločenstva Cirkvi.

Ale sú tu dve „ale“:

1. Svojvoľné a zbytočné krivenie spomenutých liturgických prvkov skutočne môže byť aj hriechom. Ale keď napríklad páter Vendelín Javorka v sovietskom gulagu tajne slávil svätú omšu každé ráno o štvrtej, ležiac na svojej prični chrbtom k ostatným väzňom, určite nemal na sebe ornát príslušnej liturgickej farby. A určite tým nehrešil.
2. Sami si tieto spoločné pravidlá, ktoré sú zároveň znakmi jednoty, nemôžeme meniť a prispôsobovať. Ale predsa sa v čase menia. V našom prípade ich mení Cirkev. A robí to vtedy, keď niektoré z nich stratili opodstatnenie, či keď potrebujeme iné. Tak bola napríklad celé stáročia takýmto zjednocujúcim prvkom latinčina pri liturgii, až do obdobia krátko po Druhom vatikánskom koncile. Cirkev vtedy, vedená Božím Duchom, rozpoznala, že tento prvok už viac rozdeľuje ako spája. Tak ho jednoducho zmenila. 

U židov chcel tie pravidlá zmeniť Ježiš – Mesiáš, ktorého stáročia čakali a s ktorým mala prísť nová éra, Nový zákon, a tým pádom aj nová podoba judaizmu, ktorý vyjde v ústrety ostatným národom s ohlasovaním viery. Preto Ježiš odstraňoval bariéry, ktoré síce vieru Izraela dlho chránili ako hradby mesto, ale zároveň ju izolovali a bránili tomu, aby sa dostala aj k iným národom. Chcel zbúrať obranné múry, ktoré sa stali kontraproduktívnymi.

Naše moderné „kompóty“

Podobné zmätky sa stávajú aj nám kresťanom. Aj my si často niekedy zbožnosť s výstrednosťou, evanjelizáciu s manipuláciou, Tradíciu s tradicionalizmom, lásku s toleranciou, vernosť vo viere s nenávisťou voči iným.

Nemiešajme jablká s hruškami, pojmy s dojmami, ani zvyky s dobrými či zlými skutkami. Život s Bohom nie je kompót.

Image by Tracy Lundgren from Pixabay