VIA-00A-Narodenie Pána
Pozeral som sa na betlehem v našom kostole a prišlo mi na um naše vianočné vyznanie: „Boh sa stal človekom, aby sme sa my mohli stať Božími deťmi.“ Je to vlastne parafráza kolekty (modlitby dňa) tretej omše na Narodenie Pána. Modlitba pochádza od pápeža Leva Veľkého (5. storočie) a hovoríme v nej:
„Bože, ty si podivuhodne stvoril človeka a ešte podivuhodnejšie si ho vykúpil, prosíme ťa, daj nám účasť na božskom živote svojho Syna, ktorý prijal našu ľudskú prirodzenosť.“
Ale mne pri tom pohľade na jasličky napadlo, že dnes by sa to dalo povedať aj inak: „Boh sa stal bezdomovcom, aby nás priviedol domov.“
Maštaľka Narodenia Pána, ako ju znázorňujú naše betlehemy, je obyčajný, ale hlavne dočasný prístrešok. Žiadna stabilita, žiadne istoty, žiaden domov. Len chabé útočisko na pár nocí, kým sa pôjde ďalej.
Ježišov príbeh je vyrozprávaný práve tak – ako príbeh človeka bez domova, ktorý je stále na cestách. Krátko po narodení emigrácia do Egypta, potom návrat, no nie domov do Judey, ale do Nazareta. Jediná scéna, ktorú evanjeliá zachovali z obdobia Ježišovho dospievania, sa tiež odohráva na ceste – rodičia ho stratili v Jeruzaleme. A potom ho už vidíme ako dospelého, potulného učiteľa bez stáleho bydliska. Ako bezdomovca.
Ale je v tom aj iný rozmer. Boh sa nestal človekom bez domova preto, že by prepil svoj majetok alebo ho dobehli exekúcie. Ježiš nemal smolu na rodičov, ktorí by mu žiaden domov nepripravili. Je to jeho voľba a podobenstvo.
Voľba preto, lebo je v tom jedno dôležité aby: „Boh sa stal bezdomovcom, aby nás priviedol domov.“ Alebo ak chcete: „Boh sa stal človekom, aby sme sa my mohli stať Božími deťmi.“ Neúnavne chodí po svete a hľadá svojich prijatých bratov a sestry, aby ich priviedol do domu nášho Otca, ktorý je na nebesiach.
A je to aj podobenstvo. Veď prečo inak by nám evanjelista Lukáš ten príbeh z maštale zaznamenal? Chce, aby sme sa z neho niečo naučili tým, že ho napodobíme. Čo? Mám má pripomenúť, že tu vlastne nie sme doma.
Počúval som a čítal v týchto dňoch dosť veľa o tom, koľko ľudí je z Vianoc sklamaných. O hádkach, smútku, strese a chaose, ktoré sú s Vianocami späté, zdá sa, ešte viac než zemiakový šalát, Mrázik či Popoluška. Možno je to trochu aj tým, že sa tak veľmi snažíme zabývať sa v tej maštaľke nášho sveta, zútulniť ju a urobiť z nej skutočný domov, pričom zabúdame, že toto je naozaj len dočasné útočisko.
Akoby sme v tom podstatnom Jozefa s Máriou vôbec nenapodobili. Myslím totiž, že v tie prvé Vianoce to vyzeralo trochu inak. Uznajte, predstava Márie, ktorá v tom betlehemskom chlieve smaží kapra, robí zemiakový šalát a diriguje Jozefa, aby povymetal všetky pavučiny, lebo veď „čo by povedali pastieri, keď to uvidia“, je trochu bizarná. A to ešte netuší, že dorazia aj mudrci z Východu. Myslím, že tí dvaja urobili, koľko vládali a mohli, aby čo najlepšie prežili tých pár dní, než pôjdu zase ďalej.
Nesnažte sa príliš sa v tých Vianociach zabývať. Asi to celkom nejde a ani to nestojí za hádky a stres. Radšej si oddýchnite a načerpajte sily, pretože už o pár dní pôjdeme ďalej, do nového roka. Ešte nie sme doma. Boh sa stal bezdomovcom, aby nás priviedol domov.
