Štefan prvomučeník
Zladiť ideovo sviatok svätého Štefana, prvomučeníka, s Vianocami môže byť celkom náročné. Bráni tomu hlavne chronológia – predsa len, Štefan zomrel o pekných pár desaťročí neskôr, ako sa Ježiš narodil. A potom, téma mučeníctva tiež nie je celkom v súlade s vianočnou idylkou (hoci prvé Vianoce rozhodne idylické neboli).
Kľúč k pochopeniu harmónie Vianoc a Štefana môžeme nájsť v dnešnej kolekte (modlitbe dňa):
„Pane, pri oslave víťaznej smrti svätého Štefana, ktorý sa modlil za svojich prenasledovateľov, vrúcne ťa prosíme, daj nám silu, aby sme podľa jeho príkladu milovali aj svojich nepriateľov. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.“
Dnešné prvé čítanie, ktoré hovorí o Štefanových posledných hodinách, je podstatne skrátené. Celé si ho môžete prečítať v šiestej a siedmej kapitole Skutkov apoštolov. Okrem iného z neho vypadli aj posledné slová Štefanovej modlitby. Štefan si kľakol a zvolal veľkým hlasom: „Pane, nezapočítaj im tento hriech.“ A len čo to povedal, zomrel.
Štefan do poslednej chvíle myslí na tých druhých. Dokonca ani jeho posledná modlitba nie je o ňom – prosí v nej o milosť odpustenia pre svojich nepriateľov. „Daj nám silu,“ modlíme sa dnes my, „aby sme podľa jeho príkladu milovali aj svojich nepriateľov.“
Niekto by mohol namietať, že to sa vlastne nedá. Že to možno zvládne pár hrdinov, ale nie my. A mal by pravdu. No myslím, že ani Štefan to nezvládol preto, lebo bol hrdina. Zvládol to preto, „lebo Kristus“. V spomínanej modlitbe je to jasne vyjadrené a treba nám na to pamätať: „Daj nám silu... skrze Krista, nášho Pána.“
Štefan počítal s Kristom. Preto sú Vianoce dôležité – sú oslavou príchodu toho, s ktorým sa oplatí počítať.
