Výročie posviacky Lateránskej baziliky
Slávime výročie posviacky Lateránskej baziliky. Robíme tak každý rok, no tentoraz toto slávenie pripadlo na nedeľu a, čo je zaujímavé, jeho slávenie sa koná aj namiesto bežnej nedele, pretože je zaradené medzi sviatky Pána. Prečo? Prečo každý rok slávime výročie posviacky nejakej baziliky v Ríme?
Niekto by možno povedal, že je to preto, lebo bola prvým oficiálne posväteným (konsekrovaným) veľkým kresťanským chrámom, ktorý stojí na svojom pôvodnom mieste, preto je cirkevne a historicky najstaršia. A je katedrálnym chrámom rímskeho biskupa, pápeža. Bazilika svätého Petra vo Vatikáne je síce známejšia a väčšia, ale tá Lateránska je hierarchicky najvyššie postaveným katolíckym kostolom na svete a oficiálnym sídelným kostolom pápeža.
Ale čo to má spoločné s nami? Ak ste tam boli, mohli ste si to prečítať, je to napísané na stĺpoch po ľavej aj pravej strany hlavnej brány chrámu. Píše sa tam: „Sacrosancta Lateranensis ecclesia omnium urbis et orbis ecclesiarum mater et caput,“ teda „Matka a hlava všetkých kostolov Mesta (Ríma) a sveta.“
Slávime výročie posviacky kostola, ktorý je mamou všetkých kostolov, vrátane toho nášho. V slovenčine to neznie tak pekne, pretože kostol je mužského rodu, ale v latinčine je kostol, ecclesia, rodu ženského. A naviac slovo ecclesia znamená kostol, aj Cirkev. Takže Lateránska bazilika je Matkou a hlavou všetkých miestnych cirkví na svete, rozumej aj diecéz a farností, a ich kostolov. Takže dnes máme hody.
Slávenie výročia posviacky (9. novembra, posvätená bola pápežom Silvestrom I. v roku 324) je viditeľným znakom našej lásky a jednoty s Petrovým stolcom (s pápežom) a celou Cirkvou.
Zároveň je to aj výborná príležitosť premýšľať nad chrámom. Ježiš nám v dnešnom evanjeliu (Jn 2, 13-22) rozhodne dáva niekoľko námetov na zamyslenie nad tým, aký je zmysel chrámu, kedy to zmysel nedáva, a čo s tým robiť.
Čo keď chrám neslúži svojmu účelu? Ježiš prišiel do chrámu v Jeruzaleme a našiel tam všeličo: predavačov dobytka, oviec a holubov, ktoré sa používali na obetovanie. A zmenárne, v ktorých si veriaci menili peniaze za chrámovú menu. Pretože ak chceli priniesť ako obetu svoj finančný dar, nemohli vložiť do pokladničky mincu, na ktorej je podobizeň cisára. To by bola v ich chápaní modloslužba. Židia interpretovali prvé prikázanie ako absolútne striktný zákaz vytvoriť podobizeň čohokoľvek a kohokoľvek. Zvlášť cisára, ktorý o sebe dokonca prehlasoval, že je bohom. A mysleli na každý detail, preto mali vlastné chrámové mince, ktoré týmto nedostatkom netrpeli. Preto boli v chráme aj zmenárne.
Keď sa povie Jeruzalemský chrám, treba si predstaviť komplex nádvorí a budov. Určite to neznamená, že tie teľatá stáli niekde vo svätyni, alebo že si peňazomenci rozložili svoj biznis na oltári. Pravdepodobne bolo toto všetko na Nádvorí pohanov. Pretože do Jeruzalemského chrámu nemohol vojsť len tak hocikto. Boli miesta, kam mohli vstúpiť len kňazi, pod trestom smrti! Bolo nádvorie, určené len pre mužov, tiež nádvorie žien. Keby sa žena objavila na nádvorí mužov, hneď by ju hnali. A bolo tam aj Nádvorie pohanov, kam mohol prísť bez obáv naozaj každý. Trebárs aj pohan. Vlastne nemohol, pretože z toho miesta urobili tržnicu. Ak nejaký pohan hľadal na Nádvorí pohanov miesto na tichú modlitbu, tak mal smolu.
S tým sa ale Ježiš vysporiadal pomerne jednoducho. „Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ Vyčistiť chrám, vypratať to, čo tam nepatrí, je jednoduché.
Lenže čistý chrám, to je trochu málo, ak to zároveň znamená, že je prázdny. Pretože sa zdá, že s pohanmi sa v skutočnosti na Nádvorí pohanov nepočítalo a nikto o nich nestal, Ježiš odporučil Židom razantné riešenie: „Zborte tento chrám!“ Mimochodom, o pár rokov neskôr to urobili Rimania. Tí pohania, pre ktorých nebolo v chráme miesto. Zrovnali ho so zemou. A Židom dodnes z neho zostal len Múr nárekov, miesto pre plač.
V mnohých jazykoch, počnúc spomínanou latinčinou (Ecclesia), sa tým istým slovom označuje Cirkev, aj kostol: anglické Church, nemecké Kirche, talianske Chiesa, staroslovienske Cerkov...
Ježiš nás dnes nabáda, aby sme si urobili poriadok, v kostole, aj v Cirkvi. To je prvý krok. Napríklad potrebujeme vykázať do patričných medzí to, čo je v nás priveľmi obchodnícke. A ešte kopu iných vecí, ktoré, a to je dôležité, si musí každý upratať sami v sebe. Pretože sme, každý jeden a všetci spolu, Cirkvou a chrámom Ducha Svätého. Upratať seba, nie čakať, kým pápež, biskupi, alebo kňazi upracú tých druhých.
A zároveň musíme, opäť ja a ty, netreba čakať, kým to urobí pápež alebo biskup, pracovať na tom, aby bola Cirkev, farnosť, kostol, miestom prijatia pre všetkých, zvlášť pre tých, ktorých v minulosti nazývali pohanmi.
