CR-33NEC
V dnešnom evanjeliu, myslím tým biblické rozprávanie, sa pomerne ťažko hľadá evanjelium, myslím tým dobrú zvesť. Ale je tam. Len človek musí dočítať až do konca. A potom sa vrátiť na začiatok.
Poďme najprv na koniec. Ten dlhý všeobecný výpočet budúcich katastrof zakončí Ježiš vecným konštatovaním: „Budú vás zrádzať aj rodičia, bratia, príbuzní a priatelia a niektorých z vás pripravia o život. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno.“
A potom príde vlastné evanjelium, dobrá zvesť o záchrane: „Ak vytrváte, zachováte si život.“
Vytrvať v čom? A aký život si zachránim? Vytrvať tu neznamená nejako vydržať, prečkať, kým to prejde. Neprejde. Zachovať si život tu neznamená prežiť. Tu sa hovorí o vytrvaní vo viere a zachovaní si večného života.
„Ak vytrváte, zachováte si život.“ To je perspektíva, s ktorou zomierali kresťanskí mučeníci. To, že vytrvali, neznamená, že prežili mučenie. Znamená to, že ani mučenie nezlomilo ich vieru. Zomreli, ale žijú večne.
Tak to je. Dobrá správa o záchrane nie je vždy len radostná. Hoci aj radosť tam je, len zostáva skrytá. Napríklad v Ježišovom uistení, že nás v tom nenechá samých: „Ja vám dám výrečnosť a múdrosť, ktorej nebudú môcť všetci vaši protivníci odolať ani protirečiť.“ Ježiš nesľubuje, že to bude ľahké. Hovorí, že s ním to pôjde, že s ním vytrváš.
Dobré nie je vždy to isté ako príjemné alebo ľahké. No pomáha, keď zmeníme perspektívu. Tak ju zmeňme a vráťme sa na začiatok tej dnešnej state. Ježiš je, spolu s inými pútnikmi, v Jeruzalemskom chráme. Ľudia sú z chrámu očarení, veď „je vyzdobený krásnymi kameňmi a pamätnými darmi“ nevyčísliteľnej materiálnej, umeleckej a historickej hodnoty.
„Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené“, schladí ich nadšenie Ježiš. Je veľmi pravdepodobné, že väčšina z tých, ktorí to v ten deň počuli, sa tých dní dožila. V roku 70, teda plus mínus 40 rokov odvtedy, ako Ježiš tie slová vyslovil, prišli Rimania a ten chrám zrovnali so zemou.
Pozrite sa okolo seba. Pozrite na všetko, čo ste dokázali. Na všetky svoje snahy a námahy. „Prídu dni, keď z toho... nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené.“ Je to smutné. Ale tak to proste je. Všetko má svoj čas a svoj účel.
Pochopiť, že všetko pozemské pominie, paradoxne prináša slobodu a nádej. Uvoľňuje nás to od zúfalého lipnutia na múroch, ktoré musia padnúť. Nebyť pripútaní k zrúcaninám, ale k horizontu. Byť nádejou v troskách.
Ak veci svoj účel splnia a ďalej sú už neužitočné, môžeme ich vystavovať v múzeu ako ukážky dávnej zručnosti alebo umeleckého nadania. Alebo ich môžeme rozobrať, zrecyklovať, urobiť z nich niečo nové, krásne, užitočné alebo potrebné pre dnešný svet.
Kedysi ľudia recyklovali. Miesto nariekania z kameňov zbúraného Jeruzalemského chrámu znovu postavili mesto Jeruzalem. Vrátane mnohých kresťanských chrámov. Smútiť samozrejme potrebujeme. A Židia múdro dodnes zachovali pamiatku na svoj chrám, volajú ju Múr nárekov.
Ak môžeme katastrofám zabrániť, treba im zabrániť. Ak nie, musíme byť prví, kto z trosiek na starých základoch vybuduje nové a lepšie. Miesto nariekania nad minulosťou, aj miesto klamlivého spomienkového optimizmu, s vierou a láskou budovať budúcnosť, ktorá bude nie len iná, ale aj zase o trošku lepšia ako prítomnosť.
