František z Assisi
Pozvali ma na hody do mojej rodnej farnosti. Patrónom farského kostola je svätý František z Assisi. Na hodoch som tam nebol už dávno, tuším dobrých 26 rokov. A tak sa mi v hlave hmýrili rôzne myšlienky. Spomenul som napríklad na plagát, ktorý celé roky visel v pastoračnom centre, možno tam dokonca visí ešte aj teraz. Bol na ňom František a nápis v taliančine. Neviem prečo, ale ten nápis si pamätám dodnes, napriek tomu, že som vtedy ani nevedel, čo znamená. Napadlo mi, či to vlastne nie je kvôli nim a kvôli tomu hodovému dňu.
Na plagáte stálo: „Signore, che cosa vuoi che io faccia?“, teda „Pane, čo chceš, aby som urobil?“ Bola to otázka, ktorú František opakovane kládol Bohu. Tak som ju položil aj ja. Presnejšie pýtal som sa: „Pane, čo chceš, aby som im povedal?“ Tu je pár odpovedí, ktoré im chcem ponúknuť...
Pane, čo chceš, aby som im povedal?
Čo je to najdôležitejšie? Až som sa zadivil, že sa vôbec pýtam. Veď je to v evanjeliu, ktoré na Františka čítame. Ježiš volá: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním [… ] Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom […] Nájdete odpočinok pre svoju dušu.“ Je v tom kus pozornosti, starostlivosti, aj nežnosti, všetko vyjadrené tak po chlapsky. Môžeme to povedať aj inak: Ježišovi na vás záleží, ste pre neho dôležití, veľa pre neho znamenáte, ste jeho sestry a bratia, ste milovaní.
Pane, čo chceš, aby som urobil?
To bola Františkova otázka. Boh odpovedal: „Oprav môj dom.“ Tak sa František pustil do rekonštrukcie polorozpadnutého kostolíka. Po čase zistil, Božím domom nie je len kostol, ale aj Cirkev. A že tá potrebuje opravu oveľa naliehavejšie.
To už František nebol sám. Pridávali sa k nemu stále ďalší a ďalší, až vznikla rehoľa s bratmi, roztrúsenými prakticky po celom svete. To sa už František pýtal v množnom čísle: „Pane, čo chceš, aby sme robili?“ Božia odpoveď bola rovnaká: „Opravte môj dom.“ A tak on a jeho rehoľní spolubratia, tým svojím originálnym spôsobom, odštartovali reformu celej Cirkvi.
Dve modlitby pre každý deň
„Pane, čo chceš, aby som robil?“ a „Pane, čo chceš, aby sme robili?“ Sú to vlastne dve modlitby. A chcem vás pozvať, aby ste ich pridali ku svojim každodenným modlitbám.
Ráno sa prežehnáš, hovoríš k Bohu „Otče náš…“ a potom sa spýtaš: „Pane, čo chceš, aby som dnes robil?“ Nepýtaj sa len šéfa v práci a manželky doma, ale aj Boha. Jeho sa pýtaj ako prvého. Možno ti povie to, čo povedal Abramovi v prvom čítaní – Dnes mám s tebou veľké plány: požehnám ťa a urobím ťa požehnaním pre ostatných.
Tú druhú modlitbu, „Pane, čo chceš, aby sme robili?“, je lepšie predniesť spolu. Napríklad otec a mama sa pozerajú na svoje deti, ktoré im pomaly prerastajú cez hlavu, a modlia sa: „Pane, čo chceš, aby sme robili?“
Opravte môj dom!
No slávime farské hody. A preto navrhujem, aby ste tú otázku v množnom čísle kládli spolu ako farnosť. V pastoračnej a ekonomickej rade. S kostolníkom a katechétkami. S miništrantmi a spevákmi. S dôchodcami aj malými deťmi. S rodičmi aj so slobodnými. Spolu sa pýtajte: „Pane, čo chceš, aby sme my, Farnosť svätého Františka v Štiavniku, robili?“
A pretože ste duchovnými synmi a dcérami svätého Františka, tipujem, že Boh vám povie niečo podobné, ako povedal jemu: „Opravte môj dom!“
Niekto to pochopí tak, že už je načase niečo urobiť s kúrením, a ďalší si všimne, že treba vymaľovať kostol. To sú určite dôležité veci.
Ale keď budete pozorne načúvať, Bohu aj ľuďom, zistíte, že tých vecí, ktoré môžete opraviť alebo vylepšiť, je oveľa viac.
Odpočinok pre dušu
Za všetky jeden tip, ktorý vidím v dnešnom evanjeliu. Ježiš hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním [… ] Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom […] Nájdete odpočinok pre svoju dušu.“
Ježiš to povedal o sebe. Ale vy ste farnosť, to znamená, že ste telo Kristovo. A čo platí o Kristovi, svojím spôsobom platí aj o vás.
Pýtajte sa spolu ako farnosť: „Pane, čo chceš, aby sme urobili?“
- Čo máme robiť, aby sem prišli všetci, ktorí sa namáhajú a sú preťažení?
- A čo máme robiť, aby tu skutočne našli posilu, pomoc a odpočinok pre svoju dušu?
Myslím, že pre vás, ktorí tvoríte srdce tejto farnosti, je farnosť miestom, kam prídete, keď je vám ťažko, a kde nachádzate posilu, kde načerpáte nové sily. Ale o väčšine obyvateľov farnosti to neplatí. Keď je ťažko, keď sa namáhajú a sú preťažení, neprídu sem. A keby aj prišli, pravdepodobne sa tu ich sily neobnovia tak, ako sa obnovujú tie vaše.
Myslím, že oni sa vás trochu boja, pripadáte im divní, v niečom vám neveria, alebo im je to všetko viac-menej jedno a od farnosti nič nečakajú. Keď občas prídu, na Vianoce, na sobáš, krst, birmovnu alebo pohreb, cítia sa tu nepatrične, cudzo, nepríjemne. Im tu nie je s vami dobre.
Otvorené dvere a otvorené srdcia
Ale späť k tej otázke. „Pane, čo chceš, aby sme urobili?“ Čo robiť, aby ste boli farnosťou, kde je farníkom spolu dobre, kde všetci nachádzajú prijatie, pomoc a podporu? Spomeniem len dve maličkosti:
- Môžete otvoriť kostol. Nie len predsieň, ale celý kostol, tak, aby mohol ktokoľvek kedykoľvek prísť. Vo farnosti, kde som bol farárom, sme to urobili. Kedysi tam kostol býval otvorený, no potom sa stal nejaký incident, krádeže a podobne, báli sa, a tak ho zatvorili. Dali sme tam alarm a kamery a celý kostol sme nechali počas dňa otvorený. A ľudia prichádzali. Len tak, na chvíľku sa zastavili, keď išli okolo. Pamätám si babku, ktorá tam prišla so svojou vnučkou. Také malé neposedné dievčatko. Babka jej všetko poukazovala. Nikto tam nebol, nikoho nerušili, tak ju nechala, aby si tam pochodila a všetko poobzerala. Myslím, že ju tým učila, že kostol je to miesto, kam môže prísť aj keď jej bude ťažko.
- Ale to nič nie je. Na Spiši je vraj farnosť, kde kostol nemali zamknutý niekoľko rokov. Bez kamier a alarmu. Bol otvorený 24 hodín, 7 dní v týždni niekoľko rokov, pretože celý ten čas, 24x7, tam stále niekto bol. Jednoducho si rozdelili služby a spravili rozpis tak, aby bol pokrytý celý týždeň. Je to jednoduché. Ak sa nájde 168 dospelých ľudí, ktorí sú ochotní hodinu týždenne stráviť v kostole, kostol môže byť celý týždeň otvorený non-stop. Načo je to dobré? No, aby ľudia mohli prísť. Predstavte si manželov, ktorí sa večer pohádali. On tresne dverami a ide preč. Kam? No kam môže ísť o deviatej večer? Iba do krčmy. Ale keby bol otvorený aj kostol… Presne to sa v tej farnosti stávalo.
- Alebo vôbec nemusíte mať non-stop otvorený kostol. Ešte dôležitejšie je mať otvorené srdcia. Môžete napríklad založiť Farskú charitu. Načo? Predstavte si mamu, ktorá má štyri deti, manžela nie najporiadnejšieho a svokru, od ktorej sa pomoci nedočká. Možno by jej prišlo vhod, keby jej tie deti občas niekto postrážil. Nejaká dobrá suseda, ktorá je zhodou okolností členkou farskej charity. Bol by to spôsob, akým farnosť tej mame, ktorá možno kostol zvnútra nikdy poriadne nevidela, asi nie je s tým chlapom zosobášená, a vlastne je, čo sa viery týka, úplný začiatočník, bol by to spôsob, akým jej farnosť povie: Suseda, tu, medzi nami kresťanmi, „nájdete odpočinok pre svoju dušu.“
Hľadajte čo robiť, aby vám tu spolu bolo dobre. Nie len vám, ktorí ste tu pravidelne každú nedeľu, ale aj tým, ktorí sa vás teraz boja, cítia sa v kostole hlúpo, alebo sa uškŕňajú, keď idete na omšu. Hľadajte čo robiť, aby vám tu spolu bolo dobre. Nie len srdcu farnosti, ale celému telu.
Pýtajte sa s Františkom: „Pane, čo chceš, aby sme robili?“
