CR-26ST
V dnešnom prvom čítaní ma na kráľovi Artaxerxovi zaujala jeho vnímavosť a empatia. Nehemiáš si na to spomína takto: Keď kráľ pil, ja som vzal víno a podal kráľovi... Kráľ mi povedal: „Čo si taký smutný? Vidím, že chorý nie si. Akiste ti smútok zviera srdce.“
Kráľ si všimol, že jeho služobník – mimochodom, presídlenec z podmaneného a donedávna nepriateľského národa – je zjavne zronený.
Nehemiáš sa nevyhovára, ale ani neprepadá sebadeštruktívnemu zúfalstvu. Smútok, ktorý prežíva, nie je len prchavý emocionálny pocit, ale skôr postoj k realite – zrkadlo hlbokej starosti.
Poznáme to, keď nás prepadne obyčajný smútok. Vtedy ani poriadne nevieme, prečo. A už vôbec nevieme, čo by sme s tým mali urobiť my. Maximálne tak tušíme, čo by mali urobiť tí druhí, aby sa nám uľavilo.
Nehemiáš má jasno v oboch veciach. Vie, čo je príčinou jeho smútku:
A vie, čo chce urobiť. Má riešenie:
Kráľ súhlasí. Pošle ho do mesta s autoritou i potrebnými prostriedkami, aby ho vybudoval.
Nie je smútok ako smútok. Emocionálny smútok je nepríjemný, niekedy paralyzujúci. Učíme sa, ako s ním existovať a zvládať ho rôznymi technikami.
Ten druhý, nazval som si ho Nehemiášovský smútok, je iný. Je to produktívny smútok – ten, ktorý je dôležitejší, užitočnejší a dá sa s ním niečo urobiť. Je to smútok nad poznanou nespravodlivosťou, zanedbaním alebo úpadkom. Rodí sa z lásky a vedie k zodpovednosti.
Nie je ti smutno z toho, že tvoje mesto, tvoje miesto, krajina, v ktorej sú hroby tvojich predkov, chradne alebo upadá?
Čo chceš urobiť? Nehemiáš dostal od kráľa jasný mandát: Choď a buduj mesto.
Asi ho neprestaviaš celé. Stačí, ak premeníš ten malý priestor, na ktorý máš vplyv. Urob ho krajším a lepším miestom.
