Keď v roku 326 sv. Helena našla v Jeruzaleme kríž, na ktorom zomrel Ježiš Kristus, bola to veľká udalosť. Okrem iného jej syn, cisár Konštantín Veľký, dal na mieste nálezu v roku 335 postaviť veľkolepý chrám. Helena doň uložila polovicu nájdeného kríža, druhú polovicu poslala svojmu synovi do Carihradu. Cisár si z tej polovice jednu časť ponechal, druhú poslal do Ríma, kde ju uložili do novopostaveného Chrámu svätého Kríža. Na pamiatku týchto udalostí vznikol v Cirkvi sviatok Nájdenia sv. Kríža, ktorý sa slávil 2. mája.
Takže polovica kríža zostala v Jeruzaleme, štvrtina sa dostala do Carihradu a štvrtina do Ríma. Ale tak to dlho nevydržalo. Prišli vojny, nájazdy, krádeže, straty a nálezy. Napríklad v roku 614 spustošili Jeruzalem Peržania a ich kráľ relikviu svätého kríža vzal so sebou v nádeji, že za ňu dostane bohaté výkupné. To sa mu nevyplatilo. Nakoniec ho dal jeho syn zavraždiť. A aby si poistil nástupníctvo po otcovi a zabezpečil si mier, kríž vrátil. 14. septembra 629 bol opäť slávnostne uložený v Jeruzaleme. A odvtedy sa slávi dnešný sviatok. Hoci samotný kríž v Jeruzaleme dlho nezostal, o pár rokov neskôr, keď mesto ohrozovali moslimovia, bol odtiaľ odnesený.
Ale prečo vlastne tento sviatok slávime? Určite nie len kvôli tomu, že relikvia svätého kríža je vzácna historická pamiatka. Ani kvôli tomu, že tie udalosti mali pre Jeruzalem veľký význam.
Uctievame kríž, pretože uctievame Krista, ktorý na ňom zomrel. Nejde o ten kus dreva, akokoľvek starý a vzácny. V tomto zmysle vlastne ani nie je dôležité, či sú všetky tie relikvie svätého kríža, ktoré sú uchovávané po celom svete, naozaj pravé a či naozaj sú kúskom Ježišovho kríža, alebo nie. Pretože ten, ku ktorému vzhliadame, je Ježiš.
A to je vlastne posolstvo Sviatku Povýšenia kríža pre naše dni: zamerať svoju pozornosť na Ježiša Krista. Prečo, to vystihol Ježiš v dnešnom evanjeliu: „Aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“
Dnešný sviatok nás učí vzhliadať ku krížu, obnoviť svoju dôveru voči Bohu. Ako tí Izraeliti z prvého čítania. Prechádzajú územím, ktoré je zamorené hadmi. Hryzú ich a oni húfne zomierajú. Vyhodnotili to tak, že „Pán poslal na ľudí ohnivé hady.“ Pravda je však taká, že oni tam vôbec nemali byť. Už dávno mohli byť v krajine, ktorú im Boh chcel darovať. Lenže dostali strach, neverili Bohu, Mojžiša chceli ukameňovať. Na hraniciach zasľúbenej krajiny sa otočili chrbtom Bohu i jeho daru a vrátili sa na púšť. A narazili na hady. Boh opäť urobí pre nich zázrak. Ale žiada, aby obnovili svoju dôveru. „Urob ohnivého hada a postav ho ako znamenie; ak sa pohryzený pozrie naň, ostane nažive“, prikázal Mojžišovi. Niektorí hovoria, že ten stĺp s hadom mal tvar kríža. Nevieme, možno áno, možno nie. Podstatné je, že prežil každý, kto zmenil svoj pohľad a prístup.
Zmeniť svoj prístup a celkový pohľad na vec. To je výzva do najbližších dní.
