Nanebovzatie Panny Márie
Obdivujem, ako dnešné evanjelium, hoci hovorí o niečom úplne inom, ladí s dnešnou slávnosťou. „V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do...“ neba. Po skončení svojho pozemského života bola Mária s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy, kde už má účasť na sláve zmŕtvychvstania. Je to veľká a dôležitá vec, pretože tak, ako ju nasledujeme tu a berieme si z nej príklad pre náš každodenný život, máme aj ten istý cieľ – nebo pre dušu i telo.
Ale je tu aj výborný príklad pre naše každodenné putovanie. „Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo,“ vyznáva Mária vo svojom chválospeve. Možno ho spievala aj vtedy, keď prišla do neba.
Páči sa mi, že myslí na to, čo pre ňu urobil Boh. Pekne to máme zhrnuté v ruženci: Počala ho z Ducha Svätého, nosila ho pod srdcom už v čase, keď prvýkrát spievala svoj chválospev u Alžbety, porodila ho v Betleheme a obetovala v chráme. A v chráme ho aj našla. To všetko boli veľké veci.
Ale aj ťažké. Počala z Ducha Svätého, no čo na to hovorilo jej okolie? A Jozef? Porodila v Betleheme, no nie v pôrodnici, ale v chlieve. Vzápätí sa z nich stali utečenci, emigranti, pre ktorých nikto nemal dobrého slova. Obetovanie v chráme sprevádzalo neradostné Simeonovo proroctvo. A keď mal dvanásť, našla ho v chráme, ale čo tie strašné tri dni hľadania predtým?
Je to voľba: zameriaš sa na to veľké, alebo na to ťažké? Často je to to isté. Ale ten pohľad, to zameranie, je dôležité.
