CR-22NEC
V šesťdesiatych rokoch minulého storočia prebehol na Stanfordskej univerzite takzvaný Marshmallow test. Experiment bol navrhnutý pre deti vo veku 4 – 6 rokov. Dieťa uviedli do miestnosti s jedným marshmallow cukríkom na tanieri a vysvetlili mu, že ho tam nechajú chvíľu samé. Za ten čas môže buď cukrík hneď zjesť, alebo môže počkať, kým sa experimentátor vráti a potom dostane cukríky dva. Každé dieťa tam nechali asi 15 minút a nenápadne sledovali, ako si s tým poradí.
Niektoré deti zjedli cukrík hneď, iné vydržali nejaký čas odolávať, ďalšie skúšali podvádzať a z cukríka po troške odštipovali alebo ho aspoň olizovali či ovoniavali. A našlo sa zopár takých, ktoré to vydržali. Väčšinou si vytvorili nejakú techniku, ako to zvládnuť. Hrali sa s cukríkom, predstavovali si, aké to bude, keď ho dostanú do úst. Alebo odložili tanierik s marshmallow čo najďalej od seba, otočili sa chrbtom alebo silno zatvorili oči.
Zmyslom pokusu bolo zistiť, do akej miery dokážu deti na chvíľu odložiť uspokojenie svojich potrieb. Potom vedci sledovali životy týchto detí až do dospelosti a zistili, že deti, ktoré dokázali odložiť uspokojenie a počkať na druhý marshmallow, boli väčšinou v živote úspešnejšie v oblastiach, kde je dôležité sebaovládanie.
„Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto... Sadni si na posledné miesto. Potom príde ten, čo ťa pozval, a povie ti: ‚Priateľu, postúp vyššie!‘“ hovorí Ježiš v dnešnom evanjeliu. Na prvé počutie by to mohlo vyzerať podobne ako spomínaný text s cukríkmi. Jednoducho si vyberieš posledné miesto a potom už len nejako vydržíš tých pár minút, kým si to všimnú a dostaneš zaslúženú odmenu. Nielenže dostaneš miesto, ktoré ti patrí, ale ešte ťa aj patrične ocenia.
Tak nejako to vidí aj Sirachovec z dnešného prvého čítania: „Syn môj, v tichosti konaj svoje práce a budú ťa milovať viac ako človeka, čo dary rozdáva.“
Až na to, že v reálnom (alebo aspoň v dnešnom) svete to tak celkom nefunguje. Keď v tichosti konáš svoje práce, pravdepodobne ťa nebudú viac milovať. Skôr ti viac naložia. Je známe, že odmenou za dobre vykonanú prácu je viac práce, ale aj náročnejšej.
Obyčajne je to tak, že kým niekto naozaj príde a povie „Priateľu, postúp vyššie!“ môžu ubehnúť roky. Ba aj celý tvoj život.
Tým nechcem povedať, že princíp odloženia okamžitého uspokojenia nefunguje. A už vôbec si nedovolím spochybňovať Ježišove slová: „Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto...“ Sadni si na posledné miesto. A „keď dávaš obed alebo večeru..., pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých.“ Aj Sirachovec má pravdu: „V tichosti konaj svoje práce.“ Len to nerob preto, aby si ťa niekto všimol. Pretože v lepšom prípade si ťa nikto nevšimne a ty budeš sklamaný. V horšom si ťa všimnú a ty dostaneš svoju odmenu. A naučíš sa pokrytectvu.
A prečo potom vlastne robiť? Nechaj to čestné miesto voľné pre niekoho, kto naň nemá, koho by si inak nevšimli. Lebo Boh chce, aby boli všetci prví.
Všade sa to samozrejme aplikovať nedá. Nemôžeme napríklad vo voľbách voliť neschopných hlupákov, ktorí sa nedokážu nikde uplatniť. Nemôžeme dať do rúk moc ľuďom, ktorí ju nedokážu používať pre dobro ostatných. Ale prepustiť niekomu čestné miesto na svadbe alebo miesto na sedenie v trolejbuse, tým nič nepokazíme.
Rozprával som sa nedávno s jedným chlapcom, ktorý sa neteší do školy. V triede je ich nepárny počet. A on celé prázdniny tŕpne, že si k nemu nikto nesadne. Pravdou je, že nie je práve ten typ, o ktorý sa všetci trhajú. My dospelí sa na tým pousmejeme, kiežby sme mali tak jeho starosti. Ale ono je to vážna vec.
Uvažuj, kde všade môžeš nechať prvé miesto voľné. Nie kvôli odmene. Kvôli budúcnosti.
P.S. A áno, nakoniec dostaneš aj svoj marshmallow: „Odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“
