CR-17PO
Urobiť niečo veľkolepé je pomerne jednoduché. Stačí zobrať kopu prostriedkov, najľahšie cudzích, nahádzať ich do nejakej formy a niečo už z toho vylezie. Napríklad posledné Cyrilo-metodské oslavy, ktoré mali možno bližšie k pohanstvu (zlatého) teľaťa, než k Cyrilovi a Metodovi. Ale určite zapôsobili.
Aj zlaté teľa z dnešného prvého čítania zapôsobilo. Priznám sa, že mám zimomriavky z toho, ako sa Áron vyhováral: „Nech sa nehnevá môj pán; veď poznáš tento ľud, že je náchylný na zlé. Vraveli mi: ‚Urob nám bohov, ktorí pôjdu pred nami, lebo nevieme, čo sa stalo s tým Mojžišom, čo nás vyviedol z egyptskej krajiny.‘ Ja som im povedal: Kto má zlato? Oni si ho postŕhali a dali mi ho. Ja som ho pohádzal do ohňa a vyšlo z neho toto teľa.“
Keď hovorí o tom zlate: „Ja som ho pohádzal do ohňa a vyšlo z neho toto teľa“, samozrejme tým myslí, že bez jeho, možno neklame. Modly sú okultné, v skutočnosti za nimi stojí niečo, čo presahuje našu logiku a bežné chápanie.
V kontraste s veľkolepým zlatým teľaťom z prvého čítania stojí Ježišovo podobenstvo o drobnom horčičnom zrnku. Je nenápadné, drobné, zdanlivo bezcenné. Predstavuje semienko, v ktorom sa ukrýva potenciál pre mohutný strom. Nestojí to nič – teda okrem práce spojenej so sadením, polievaním a chránením mladej rastlinky. A ešte strašné pokušenie odhodiť ho len preto, že nie je „zlaté“ a neprináša okázalé výsledky.
Ježiš nás posiela rozsievať semienka Kráľovstva a do každého budúceho chleba vmiesiť Boží život. To je naša skutočná úloha. Nestojí to nič, zlato ani grandiózne podujatia. Len ochotu a trpezlivosť zasievať, polievať a dôverovať, že Boh dá vzrast, aj keď sa nám to na prvý pohľad zdá malé a bezvýznamné.
