CR-16NEC
Narazil som na obraz Diega Velázqueza, španielskeho maliara zo sedemnásteho storočia. Obraz má názov „Kristus v dome Marty a Márie“. A je na ňom toľko žien, že sa odborníci nevedia zhodnúť, ktorá z nich je Marta a ktorá Mária. Možno to bol maliarov zámer.
Ono to totiž vyzerá tak, akoby sme mali pred sebou obrazy dva. Centrálnou postavou je mladá žena v kuchyni. Chystá jedlo, vyzerá to, že práve pripravuje ajoli (omáčku z cesnaku a olivového oleja), ktorú bude podávať k rybám (všetko je to na obraze, vraj ide o miestnu špecialitu). Vyzerá unavene a naštvane. A aby toho nebolo málo, za ňou stojí oveľa staršia žena, ktorá jej evidentne dáva nejaké rady do života.
Na stene za stolom visí obraz,* na ktorom je Ježiš a dve ženy. Jedna z nich, tá, čo mu sedí pri nohách, by snáď mohla byť Mária. Za ňou stojí druhá, to by mohla byť Marta.
Ale naša mladá kuchárka sa na tú scénu nechce pozerať, odvracia tvár. Zdá sa, že v hneve nechce vidieť obraz, na ktorý jej tá staršia žena ukazuje, a múdrosť, ktorú príbeh skrýva. Nechce sa pozerať, ale počúvať musí, maliar jej totiž nenechal na obraze dosť miesta na to, aby sa mohla otočiť, s hnevom ujsť z kuchyne a tresnúť dverami. Nič iné jej nezostáva, musí sa z príbehu poučiť. Poďme sa poučiť s ňou.
Čo nás dnešné biblické čítania učia?
1. Prijať každého. „Ježiš vošiel do ktorejsi dediny, kde ho prijala do domu istá žena, menom Marta.“ Vedela, že Ježiš je Boh, ktorý sa stal človekom? To ťažko. K viere, že Ježiš je Mesiáš, sa dopracovávala len postupne. Prijala do domu potulného kazateľa bez stáleho zamestnania. Pravdepodobne aj s partiou jeho učeníkov. Bola to pre ňu česť? Kto vie.
Narazil som na jednu charakteristiku. Nie je to síce o Marte, ale platí to aj o nej a malo by to platiť o každom kresťanovi: „Měla vždycky slabost pro [...] každého chudáka. [...] Ne snad proto, že by byli milosti hodni a vznešení, to oni nejsou. Člověk musí být na straně těch chudých, slabých a poctivých už jen proto, že nejsou bohatí, silní a nepoctiví.“ (Pratchett, T., Nohy z jílu). To je postoj človeka pripraveného prijať každého. Človeka, ktorý to má proste tak nejako v krvi.
2. Prijať ho ako dar. Je rozdiel prijať a prijať. Môžem druhého prijať ako nutné zlo a dať mu to patrične pocítiť. Alebo ho môžem prijať ako dať. „Pane, ak som našiel priazeň v tvojich očiach, neobíď svojho služobníka,“ hovorí Abrahám v prvom čítaní. Aj tam je to o prijatí neznámych pocestných. Všimnite si, ako k nim pristupuje. Ani Abrahám na začiatku netuší, čo sú zač. Ale ani na okamih im nedá pocítiť, že sú na oštaru. Naopak, ich príchod považuje za vzácne požehnanie a prosí ich, aby neobišli jeho príbytok.
Iste, bol to orientálny rituál a niečo, čo sa považovalo za slušnosť. Ale rituály človeka, ktorý k nim nepristupuje povrchne, postupne premieňajú a pretavujú sa do jeho postojov. Nejde o to, že Abrahámovi hostia sú nejako zvlášť dôležití. On by sa zrejme rovnako správal aj k nejakému chudákovi. Je proste vnútorne nastavený tak, že každý hosť je dôležitý.
3. Vybrať si lepší podiel. A potom je tu Mária, o ktorej Ježiš hovorí, že si tiež dobre vybrala. Ja viem, doslovne hovorí, že si vybrala lepšie. Ale čo je to „lepší podiel“? Asi to nemá nič spoločné s ničnerobením, navlečeným do rúcha zbožnosti. História kresťanstva má dosť príkladov na to, aby sme to slovo „lepší“ priveľmi nenapínali. Mária je svätá, nie lenivá, ako ju v hneve obvinila unavená Marta. Ale aj Marta je svätá. Aj ona si vybrala „lepší podiel“. Presnejšie podiel, ktorý je lepší pre ňu.
Možno je to proste tak, že Mária je lepšia poslucháčka a Marta zase lepšia gazdiná. Oboje je dôležité. A bolo by ochudobňujúce, keby sme boli všetci rovnakí. Nečakajte odo mňa, že vám poviem, ktorá je lepšia :-)
____________________
* Lenže možno to vôbec nie je obraz, ale zrkadlo. Alebo okienko z kuchyne do obývačky. A potom by sa tá kuchárka mohla volať Marta. Vlastne to môže aj v prípade, že to na stene je obraz.
