CR-11PI
„Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú,“ hovorí Ježiš. „V nebi si zhromažďujte poklady.“ Ale čo je to vlastne poklad? Určite nie (len) truhlica plná šperkov alebo zlatých mincí. Poklad je niečo:
- Nevšedné, výnimočné, teda niečo, čo sa len tak nevidí.
- Cenné a žiaduce, niečo, po čom mnohí túžia a snažia sa to získať.
- Nenahraditeľné, mám na mysli niečo, čo nemožno jednoducho nahradiť inou vecou či zážitkom.
- Krásne.
Keď ti niekto povie, že si poklad, má tým na mysli niečo v tomto zmysle. Vôbec ti tým nechce naznačiť, že poklady treba (vy)kopať alebo že je s nimi len oštara (myslím tým dane alebo zlodejov, o povinnosti starať sa o vzácne umelecké predmety ani nehovorím).
Vo vzťahu k ľuďom, „chodiacim pokladom“, mi prichádzajú na um tri imperatívy:
- Oceň človeka, ktorý je pre teba pokladom. Nech cíti, že je pre teba vzácny; nech vie, že je krásna; nech chápe, že to, že ste rozdielni, nie je pre teba (iba) problém, ale požehnanie.
- Chráň svoje poklady pred druhými, pred sebou, pred nepriazňou...
- Postaraj sa, aby sa dostali tam, kde je to najlepšie miesto. Nie do trezoru, nie do zatuchnutého depozitára. Do neba.
To posledné je zvlášť dôležité aj pre teba. „Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ A lepšie miesto pre tvoje srdce ako je nebo, fakt nenájdeš.
