VN-05NEC
V jednej z tém kurzu Náboženstvo pre dospelých sa venujeme aj Judášovi. Teda presnejšie nevenujeme, on sa len objaví v evanjeliovej stati, s ktorou pracujeme. Ale obyčajne je okolo neho toľko otázok, že pri ňom proste musíme pristaviť. Zvyčajne sa to všetko točí okolo jedného: Čo s Judášom? Málokedy sa nájde niekto, kto by ho poslal do horúcich pekiel. Naopak, väčšinou sa ho účastníci snažia nejako, aspoň z časti, ospravedlniť, nájsť na jeho zrade nejaké poľahčujúce okolnosti...
Pri čítaní dnešného evanjelia som si uvedomil, že možno stačilo málo a všetko mohlo byť inak. "Keď Judáš vyšiel z večeradla, Ježiš povedal..."
- Škoda, že odišiel tak skoro a nepočul, čo nasledovalo. Možno keby bol zostal a vzal si k srdcu slová: "nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom, aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás", jeho príbeh sa mohol odvíjať inak.
- Lenže takto prenášame bremeno zodpovednosti len na neho. A to predsa nie je jediná možnosť, mohli by sme uvažovať aj inak. Škoda, že keď Judáš odišiel, nikto za ním nevybehol, nespýtal sa, čo sa deje a ako sa cíti. Nikto sa ho nepokúsil priviesť späť. Škoda, že ho nikto, trebárs aj po tej zrade, predtým, než si siahol na život, nevyhľadal a nepovedal mu, čo počuli keď odišiel. Škoda, že ho v tých dňoch nevedeli milovať tak, ako Ježiš miloval ich.
Lebo aj to znamená milovať sa navzájom. Zaujímať sa o to, čo ten druhý prežíva, s čím bojuje, čomu nerozumie, čo ho ťaží. Vybehnúť za ním von do tmy, keď sa správa divne alebo keď sa nenápadne vytratí. Priniesť dobrú správu tam, kde chýba nádej. Alebo proste len počúvať. Ak keď mlčí, mlčať s ním.
Niekedy stačí málo, a zmení sa veľmi veľa. Niekedy stačí milovať sa navzájom, ako Kristus miluje nás.
