CR-18 ŠT
Keď sme prišli na svet, rodičia nás nosili na rukách alebo vozili v kočíku. No len čo sme sa naučili ako tak chodiť, nosenie a vozenie skončilo. Prišla druhá fáza, držanie za ruku. A odkedy vieme prepájať nohy s hlavou a pri kráčaní súčasne premýšľať a pozerať okolo seba takže nehrozí, že vbehneme pod prvé auto, už nás za ručičku nikto nevodí. Bolo by to smiešne.
"Prichádzajú dni," počuli sme v dnešnom prvom čítaní, "keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu; nie takú zmluvu, akú som uzavrel s ich otcami v ten deň, keď som ich vzal za ruku a vyviedol z egyptskej krajiny." Čas vyslobodenia z Egypta a putovania do zasnúbenej zeme bol pre Izraelitov časom, keď ich Boh viedol za ruku. V Knihe Exodus hovorí, že ich vtedy dokonca "niesol na orlích krídlach".
Vtedy to bolo dôležité. Ale nemalo to tak zostať navždy. Izraeliti sa museli naučiť stáť na vlastných nohách a chodiť po svete aj bez toho, aby ich stále niekto vodil za ruku. To je to, čo hovorí Pán cez Jeremiáša ďalej: "Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem ho do ich srdca."
Ja viem, predstava, že nás Boh nesie v náručí alebo že nás vedie za ruku je lákavá. Znie to zbožne a asi to aj zbožné je. Ale občas to vyzerá infantilne alebo lenivo. Boh nás neplánuje nosiť na rukách ani vodiť za ručičku. To je v poriadku pri malých deťoch, ale nie pri dospelých synoch a dcérach.
Tak to robia prezieraví rodičia. Učia svoje deti používať ruky, nohy a hlavu. A ani na chvíľu nepochybujeme, že svoje deti milujú. Tak to robí aj Boh, náš Otec, ktorý je na nebesiach.
Dal nám ruky, nohy a rozum, aby sme ich používali. Nie bezhlavo, ale v duchu princípov, ktoré do nás vložil.
