CR-20NEB
Nám je význam tých slov jasný, Ježiš tu hovorí o Eucharistii. Tak tie slová interpretuje Cirkev už od samého počiatku. Ježišovým poslucháčom to ale také jasné nebolo. Ani kresťanom z pohanstva, ktorí boli prvými adresátmi Jánovho evanjelia.
Ježišovými poslucháčmi boli Židia. Prestava o pití krvi bola pre nich niečím nepredstaviteľným. Nie len ľudskej, akejkoľvek. Pretože "duša živočícha je v krvi..., v nej je život", čítali starovekí Židia v Knihe Levitikus.
Naproti tomu pohania s krvou problém nemali. A ešte k tomu poznali legendy, podľa ktorých krv vracia život. Tie sa neskôr dostali až do stredovekých bestiárov, dobových prírodovedných spisov, ktoré obsahovali aj príbehy o mýtických tvoroch. Ťažko povedať, či v existenciu mýtických tvorov verili. Boli to predsa len ľudia spätí s prírodou viac ako my dnes. Na druhej strane informácií mali menej.
Každopádne bestiáre už písali kresťania a do popisov mýtických bytostí prepašovali nemálo kresťanskej alegórie. Takže nejaký mních v kláštore zobral starovekú učebnicu prírodopisu, aby ju preložil z gréčtiny do latinčiny a trochu vylepšil. Kde boli očividné nezrovnalosti, to opravil. Pridal aktuálne poznatky. A kde sa hovorilo o nejakých mýtických bytostiach, rozprávanie katecheticky vyžil. Ako napríklad pri pelikánovi.
Podľa starovekej legendy sa stáva, že pelikánia matka je z detí občas na pokraji nervového zrútenia, niektoré mamy to poznajú. Keď jej mláďatá rastú, udierajú zobákmi svoju matku. V jednej chvíli to nezvládne a v hneve ich usmrtí. Potom tri dni nad nimi plače. Nakoniec ich privedie k životu tým, že si rany ktoré jej predtým deti spôsobili opäť rozorve a krvou z nich oživí mláďatá. V inej verzii sa hovorí, že v čase hladu kŕmi svoje mláďatá vlastnou krvou.
Pelikán zvykne odpočívať s hlavou mierne sklonenou na hrudi, to môže vyzerať akoby smútil. A myšlienka sebazraňovania mohla vzniknúť z toho, že keď pelikán kŕmi mláďatá rybami, umaže sa ich krvou.
V kresťanskom umení sa z toho najskôr stal symbol Matky Cirkvi. Jej deti dostali spravodlivý trest. Matka nad nimi plače a privádza ich späť k životu skrze Eucharistiu.
Neskôr sa význam posunul a pelikán dostal do katechézy o Kristovi. A aj do našich piesní. "Nebeský Pelikán tu s nami ostáva, čo svojim veriacim vlastnú krv podáva", spievame.
Ešte predtým sa dostal do piesne Klaniam sa ti vrúcne od Tomáša Akvinského. Zo slovenského prekladu žiaľ priama zmienka vypadla, ale je tam aspoň náznak: "Tvojej krvi stačí kvapka jediná, aby z všehomíra zmyla sa vina."
Pripomína to legendu, ktorú zo Svätej zeme priniesol jeden rumunský pustovník. Podľa nej vliezol do pelikánieho hniezda had a usmrtil na mláďatá. Keď sa pelikán vrátil z lovu, bojoval s hadom a zabil ho v súboji. Potom si prepichol zobákom rebro (bok) zobákom, pokropil mláďatá svojou krvou a tá ich priviedla späť k životu.
Nepripomína vám to zápas Krista s diablom? Naše hriechy, Ježišov prebodnutý bok na kríži, Eucharistiu... Takto sa v stredoveku učili náboženským pravdám.
Čo to má spoločné s nami? Všetko to smeruje k tomu, čo múdro vyjadrila Pani Múdrosť v dnešnom prvom čítaní: "Poďte, jedzte môj chlieb a pite víno, ktoré som vám namiešala." Sú to vlastne slová Matky Cirkvi, ktorá nás pozýva na sväté prijímanie. Poďte, jedzte a pite.
