CR-14ST
"Bože, ty si pozdvihol padnuté ľudstvo uponížením sa tvojho Syna", zaznieva v úvode kolekty (modlitby dňa) štrnásteho cezročného týždňa. Zaujalo ma to pozdvihnutie niekoho uponížením sa. Tak to robí Boh. A je to vlastne to, čo robí dospelý človek, keď zohne, alebo si kľakne, aby zdvihol zo zeme dieťa. Najmä také, čo práve padlo na nos alebo na zadok.
Ak chceš niekoho pozdvihnúť, bez sklonenia sa, zohnutia alebo pokľaknutia to nepôjde. A čím hlbšie ten človek padol, tým viac sa bude treba skloniť - uponížiť. Podobne ako pri deťoch, aj pri dospelých platí, že pokrikovanie, hundranie a podobne, fungovať nebude.
"Daruj svätú radosť svojim verným, ktorých si vymanil z otroctva hriechu, a priveď ich do večnej blaženosti", pokračuje modlitba. A mne to pripomína malého špunta, ktorý ešte pred chvíľkou štvornožkoval po zemi a ktorého zrazu zdvihli dospelé ruky do (pre neho inak) nepredstaviteľných výšok. Tá radosť a blaženosť...
Netuším, kto je autorom tej krásnej modlitby. Ale zjavne poznal deti a rozumel aj tomu, ako nás Boh dvíha. Inšpiratívne. Učme sa dnes dvíhať druhých tak, ako to robí Boh. Alebo ako to robia rodičia. Sklonením sa, zohnutím, pokľaknutím, uponížením sa...
