V nedeľu (si) žijeme ako v raji

Toto hovorí Pán: "Zachovaj sobotu a zasväť ju, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh. Šesť dní budeš pracovať a robiť všetky svoje diela; ale siedmy deň je sviatočný deň Pána, tvojho Boha", počúvame v dnešnom prvom čítaní.

Ak je pre nás ťažké zniesť ťažké veci v živote, možno je to aj tým, že sme rezignovali na tretie pravidlo desatora.

Židia počas Babylonského zajatia vyhodnotili, že jednou z hlavných príčin ich národnej tragédie (zajatie a zničenie chrámu) bolo to, že dôsledne nezachovávali prikázanie o sobote. A aby sa niečo také už nikdy nezopakovalo, po návrate z exilu vytvorili niekoľko nariadení a pravidiel, ktoré mali zabrániť tomu, aby bol šabat v budúcnosti znesvätený.

Na základe výpočtu prác, ktoré prikázal Boh Mojžišovi pri budovaní stánku stretnutia, daného do súvisu so zákazom práce v sobotu, vytvorili zoznam 39 základných činností, ktoré sú v sobotu zakázané. Sadenie, oranie, zberanie úrody, miesenie, varenie, strihanie, šitie, písanie dvoch písmen, stavanie, zapálenie alebo uhasenie ohňa, úder kladivom…, to sú niektoré z prác, zakázaných v sobotu. 

Ďalšie sú od nich odvodené. Napríklad keďže je zakázané zapálenie alebo uhasenie ohňa, nie je dovolené ani rozsvietiť alebo zhasnúť elektrické svetlo. Ani šoférovať auto, pretože je tam predsa spaľovací motor… 

My kresťania slávime ako sviatočný deň nedeľu. Sobota je biblický siedmy, teda posledný deň týždňa, nedeľa je biblickým prvým dňom. Staroveký mučeník svätý Justín, ktorého spomienku sme včera slávili, o tom hovorí: "V deň Slnka… sa všetci schádzame preto, že je to prvý deň [po židovskej sobote, ale aj prvý deň], v ktorom Boh, keď premenil tmu a hmotu, stvoril svet, a preto, že náš Spasiteľ Ježiš Kristus v ten deň vstal z mŕtvych."

Náš spôsob slávenia nedele vychádza zo židovského slávenia šabatu. Aj keď my, na rozdiel od Judaizmu, nemáme žiaden oficiálny zoznam zakázaných činností, ani základných, ani odvodených. 

Návrat do raja

Hebrejské slovo, ktoré pomenúva sobotňajší odpočinok, sa dá preložiť aj výrazom "byť nadšený". Odpočívať v hebrejčine teda znamená: byť nadšený, oslavovať, chváliť. Boh nepozná únavu a nepotrebuje oddychovať. Keď Biblia hovorí o jeho odpočinku, ukazuje, že po šiestich dňoch tvorenia bol nadšený, keď videl všetko, čo urobil a vytvoril. Od úžasu akoby zmeravel. Dôvodom jeho úžasu je človek. Keď bolo všetko stvorené, hovorí Písmo, že Boh videl, že je to veľmi dobré.  Akoby Boh v tomto prikázaní hovoril: "Ja som Boh, ktorý na teba, človeče, hľadím v nemom úžase a jednoducho sa neviem udržať na nohách. Veľmi by som chcel, aby si sa aspoň na jeden deň v týždni vrátil do toho stavu, keď som na teba hľadel práve takto." (Vrch prísľubov, s. 34)

Sláviť nedeľu v tomto zmysle znamená vrátiť sa do raja, do času pred hriechom, aspoň raz v týždni (si) žiť ako v raji. 

Zdá sa, že Boh hovorí: "Nepracuj nie preto, žeby práca bola niečím zlým, len si skús pripomenúť, ako na teba hľadím, odlož na jeden deň všetky záležitosti, ktoré ťa tak veľmi zamestnávajú a vypĺňajú ti myseľ i srdce, a skús sa sústrediť na moju tvár, na môj pohľad na teba." (Vrch prísľubov, s. 35)

Večná nedeľa

Prikázanie sa začína slovom: spomeň si alebo pamätaj. Pamätať po hebrejsky znamená zastaviť na chvíľu to, čo robíme, a snažiť sa myslieť na niečo iné. "Pamätaj, aby si svätil sviatočný deň,“ teda: „Si tu aj na niečo iné, než čomu sa venuješ celý týždeň. Na chvíľu sa vytrhni z normálneho života a mysli na to, čo je ďalej, čo ešte len príde."  (Vrch prísľubov, s. 40)

Pripomína to záver židovského slávenia šabatu, Šabat končí Havdalou. Havdala znamená rozdelenie. Je to rituál, ktorým sa akoby vrátia z posvätného času šabatu do svetského týždňa.

V tomto zmysle sláviť nedeľu znamená vstúpiť do iného času. V našom čase pracujeme, jeme, spíme, organizujeme, zabávame sa… Ale toto všetko jedného dňa skončí a my vstúpime do celkom iného času, do večnosti, do večnej nedele. Boh nás chce na jeden deň vytrhnúť z každodennosti, aby sme mohli vstúpiť do toho, čo ešte len nadíde.

Čím je teda nedeľa pre nás kresťanov? 

Je to čas, keď si slávime spomienku:

• Pamätáme na to, čo pre nás Boh urobil. "Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal život večný." A preto robíme v nedeľu to, čo nám Kristus prikázal robiť na jeho pamiatku, spolu slávime Eucharistiu.
• Pamätáme na druhých, dávame ich do stredu našej pozornosti. Preto je nedeľa dňom našej dobročinnosti a zvláštnej pozornosti k tým, ktorí sú na okraji. Navštevujeme starých, chorých, osamelých. To je to, čo robí Ježiš v synagóge v dnešnom evanjeliu, postaví chorého do stredu ich soboty.
• A do tretice pamätáme na večnú nedeľu. Liturgia je sprítomnením spásnej udalosti. Ale my chceme celý deň prežívať tak, ako ho budeme žiť v nebi. Pamätáme na večnosť.

A je to zároveň čas, keď odpočívame:

• Žijeme tento deň ako návrat do raja, do času pred hriechom, tak, aby sa Boh opäť mohol z nás radovať. Aj preto začíname nedeľnú svätú omšu úkonom kajúcnosti.
• Napodobňujeme Boha, učíme sa od neho odpočinku.
• Žijeme tento deň tak, aby bol príležitosťou pre odpočinok aj pre ostatných. Tým vlastne končí dnešné prvé čítanie: "Pamätaj, že aj sám si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou rukou a zdvihnutým ramenom. Preto ti prikázal, aby si svätil sobotu." 

Nemáme žiadny oficiálny zoznam zakázaných alebo dovolených nedeľných činností. Ale máme princípy: Žiť ako v raji a žiť v perspektíve večnej nedele. Tak nás to učí Ježiš, "Syn človeka", ktorý je "pánom aj nad sobotou."