Vstaň

CR-05NEB

"Keď sa ukladám na odpočinok, hovorím: Kedy asi vstanem?", sťažuje sa Jób v dnešnom prvom čítaní. Nie je to preto, že si nenastavil budík. Jeho život je tvrdý, "prahne po chládku ako otrok... mesiace plné sklamania a noci plné strastí." Ráno vstane a len znova očakáva večer a zmietam "sa v bolestiach až do súmraku." 

Kedy vstane? V knihe Jób sú dve miesta, o ktorých by sme mohli povedať, že v tom momente Jób (po)vstal zo svojho trápenia. To jedno vstanie je priam zázračné, druhé rozprávkové. To druhé je záverom Knihy Jób, happyend, pri ktorom sa všetko vrátilo do starých koľají. Ba bolo to nakoniec ešte lepšie.

Ale skutočný zázrak Jóbovho vstania je niekde v strede knihy. Je to ten moment, keď stále sedí na smetisku ako chorý, odmietnutý a nepochopený žobrák a riešenie jeho situácie je beznádejne v nedohľadne. A on, napriek sklamaniu, strastiam, stratám, bolestiam, chorobe, nespravodlivosti a neriešiteľnosti situácie, sa s tým všetkým vyrovná. Prijme veci tak ako sú, vstane zo svojej sebaľútosti a robí čo môže, hoci je to v tej chvíli žalostne málo.

Každému ale, kto si niečím podobne jóbovským prešiel alebo prechádza je jasné, že niekedy to človek nedá sám. Aj preto hneď po prvom čítaní spievame: "Chváľme Pána, on uzdravuje skľúčených srdcom... Uzdravuje skľúčených srdcom a obväzuje ich rany." A ako odpoveď na náš spev prichádza dnešné evanjelium: "Šimonova testiná", podobne ako Jób, bola chorá. "Hneď mu povedali o nej. Pristúpil k nej, chytil ju za ruku a zdvihol." Ježiš ju zdvihol a ona vstala. Ako zdvihol Jóba, to nevieme. Tušíme ale, že za tým jeho prijatím bola Božia milosť. Ako už toľkokrát zdvihol teba, to ty vieš najlepšie.

Ale tu príbeh nekončí. Pozrime sa na Petrovu svokru: "Horúčka ju opustila a ona ich obsluhovala." Vstala a niečo robí. Aj Ježiš, na druhý deň ráno, "včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von." A keď ho našli učeníci, vyzval ich: "Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel." Učeníci poslúchli. A poslúchol aj Pavol, ktorý sa na scéne objavil až neskôr. V druhom čítaní hovorí: "Ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal." 

Opakuje sa nám tu to slovo vstať, vyslovené i nevyslovené. Petrova svokra vstala k službe. Ježiš vstal skoro ráno k modlitbe. Od modlitby vstal k ohlasovaniu evanjelia. 

 

"Keď sa ukladám na odpočinok, hovorím: Kedy asi vstanem?", počúvame v dnešnom prvom čítaní. Rozumiem Jóbovým pocitom, chcel by, aby to trápenie už skončilo. Ale otázka neznie ani tak kedy, ako skôr k čomu. Môžeme každý deň ako Jób vo svojej sebaľútostnej fáze vstať len preto, aby sme znova očakávali večer a temno. Alebo môžeme vstať ako Petrova svokra k službe, ako Ježiš k modlitbe alebo ako Pavol k ohlasovaniu dobra. Lebo slovo evanjelium znamená dobrá správa. 

Je to tak trochu ako v tej rozprávke Bob a Bobek, každé ráno to začína rovnako:

• "Stávať! Stávať a cvičiť."
• "Ale prečo?"
• "Pretože je ráno."
• "Ale ja mám ešte noc."

Netreba vždy čakať, kým nás niekto vytiahne za uši. A ani to ešte nie je zárukou, že sa jeden zase nevráti do vyhriateho klobúka. Nečakaj ani, kým to bude pohodlné a ľahké. Vstaň hneď.