Svätý Štefan
Sviatok svätého Štefana, navyše takpovediac v centre Vianoc, by mal byť pre nás kresťanov veľkým červeným výkričníkom. Nie kvôli tomu, čo sa nám môže stať. S tým, že nás nebudú mať radi preto, lebo sme kresťania, treba jednoducho počítať. Ježiš nás na to pripravuje aj v dnešnom evanjeliu. Len musíme dať pozor, aby to nebolo preto, že nie sme poriadni kresťania.
Skutočný výstraha smeruje k tomu, čo sa môže z nás stať. Treba si dobre všimnúť, kto boli tí ľudia, ktorí, keď počuli Štefana, "zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli. Vyhnali ho za mesto a kameňovali." Lukáš hovorí, že to boli "niektorí z takzvanej synagógy Libertíncov, Cyrénčanov a Alexandrijčanov." Preložené do dnešnej reči boli to dobrí, zbožní, pravoverní židia, ktorí v dobrej viere bránili svoju vieru. A keď im došli argumenty, použili kamene. Opäť v dobrej viere, presvedčení, že niet inej cesty.
Ľahko sa nám môže stať, že pri obraňovaní Boha sa môžeme ocitnúť s kameňmi v rukách stojac proti Bohu. "Strašne vykríkli, zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli. Vyhnali ho za mesto a kameňovali." Vieru neobránime ničím z toho. Ani krikom, ani nepočúvaním, ani vylúčením, ani kameňovaním čímkoľvek.
A pritom stačilo tak málo. Stačilo pozerať sa chvíľu na svet Štefanovými očami. "On, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha."
Starovekí židia to mali jasné. S človekom, ktorý sa rúhal, sa mali vysporiadať: "Ak niekto zhreší úmyselne, či domorodec alebo cudzinec, ten sa rúha Pánovi, taký človek musí byť vyhubený spomedzi svojho ľudu." Nám Ježiš prikázal niečo iné.
