CR-28NEA
Podobenstvo o svadbe kráľovho syna nám zachovali evanjelisti Matúš a Lukáš, každý v trošku odlišnej verzii, zrejme podľa toho, pre koho písali svoje evanjelium. A tiež podľa toho, ako si ho poslucháči zapamätali. Totiž v skutočnosti to podobenstvo sám Ježiš možno povedal viackrát, pri rôznych príležitostiach a rôznym poslucháčom. A podľa toho ho aj vždy trochu prispôsobil. Ale evanjelisti ho, pochopiteľne, zapísali len raz a len v jednej variante.
U Lukáša pozývajúci nie je kráľ, ale len istý vplyvný človek. Neorganizuje svadobnú hostinu, ale len honosnú večeru. Naproti tomu Matúšova verzia je veľkolepejšia. Obaja evanjelisti kladú dôraz na dynamiku pozvanie - odmietnutie - rozšírenie okruhu pozvaných. No kým u Lukáša sa pozvaní len vyhovárajú, u Matúša dokonca kráľových sluhov potupia a zabijú. Tomu potom zodpovedá aj kráľova reakcia u Matúša, ktorý "sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil." No a v oboch variantoch nasleduje rozšírenie pozvania na všetkých, ktorí chcú prísť. Pri tom Lukáš končí, kým Matúš ešte pridá rozprávanie o tom, ako sa kráľ vysporiadal s hosťom, ktorý nemá oblečené svadobné rúcho.
Matúš píše svoje evanjelium pre židokresťanov, teda pre ľudí, ktorí sa narodili a boli vychovávaní ako židia, a prijali Krista ako očakávaného mesiáša. Všimnime si, komu adresuje podobenstvo: "Ježiš znova hovoril veľkňazom a starším ľudu." To sú tí zo Židov, veľmi zjednodušene povedané, ktorí odmietli prvé pozvanie, tí, čo na príchod mesiáša "nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili." Alebo, v duchu podobenstva z minulej nedele sú to zlí vinohradníci, ktorí neplatili nájomné. Alebo, dve nedele dozadu, sú tým synom, ktorý síce povedal otcovi, že pôjde pracovať do vinice, ale nešiel. Odmietli pozvanie. Kráľ sa s nimi vysporiadal, poslal svoje vojská a ich mesto vypálil. Niektorí odborníci hovoria, že to je Matúšova vsuvka, ktorá nám má pripomenúť Rimanov, ktorí v roku 70 zrovnali Jeruzalem so zemou.
A potom je tu to rozšírenie okruhu. Pre Matúša sú tými pozvanými v druhej vlne židia, ktorí boli na okraji spoločenského a náboženského života, mýtnici, hriešnici, prostitútky... Teda všetci tí, čo Ježiša opatrne ale predsa nasledovali.
Matúš pridáva aj druhú časť, zmienku o tom, ako kráľ nazrel do svadobnej siene, "zbadal tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu" a nechal ho potupne vyhodiť. Zdá sa nám to nefér, veď to možno bol nejaký chudák, ktoré sluhovia zobrali z ulice... Nevieme to celkom uspokojivo vysvetliť. Jednou z možností je, že Matúš spojil dohromady dve podobenstvá, ktoré spolu úplne nesúvisia (Lukáš túto časť nemá). Dá sa to vysvetliť aj tým, že kráľ pozvaným daroval aj svadobné rúcho a dotyčný si ho proste neobliekol, alebo ho stratil. Ale s istotou nevieme, ako to Ježiš alebo Matúš mysleli.
Každopádne otázka znie, kde je v tom podobenstve evanjelium (radostná zvesť) a kde sme my.
Podobenstvo je bezpochyby evanjeliom pre nás, čo sme sa nenarodili ako židia. Boh rozšíril pozvanie do Nebeského kráľovstva. A nebola to ješitná reakcia na odmietnutie, akoby sa to mohlo zdať z podobenstva. Bol to plán, ako to vyplýva z dnešného prvého čítania: "Pán zástupov vystrojí na tomto vrchu všetkým národom hostinu s mnohými jedlami..." Boh s nami počíta.
V tomto zmysle môžeme chápať aj kráľovu reakciu na človeka, ktorý vošiel na svadbu bez príslušného odevu. Môže nám to pripomenúť krstné rúcho, nemyslím teraz tú krstnú košieľku, ktorú sme nikdy nemali oblečenú, ale to, čo ona symbolizuje. Potom tým človekom, ktorý je vyhodený von do tmy, môže byť kresťan, ktorý zradil, zaprel svoju vieru, pošliapal svoj krst... Pamätajme, že evanjeliá vznikali v čase prenasledovania, keď niektorí zo strachu z mučenia zapreli vieru. Postoje kresťanov k niečomu takému boli vtedy oveľa radikálnejšie. Nečudo, veď im išlo o život. Nie len tým, čo zapreli, ale aj tým, čo zostali verní.
A potom sme v tom podobenstve kráľovými služobníkmi, ktorých posiela: "Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodní. Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu." Našou úlohou je pozvať všetkých, nie je naším poslaním rozlišovať v pozývaní dobrých a zlých.
Oni "vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých; a svadobná sieň sa naplnila hosťami." Príklad hodný nasledovania.
PS: A ešte sme nevestou. Ale o tom niekedy nabudúce.
