CR-27NEA
Ježiš povedal veľkňazom a starším ľudu podobenstvo: "Istý hospodár vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu." Možno vtedy súhlasne prikyvovali, pretože veľmi dobre vedeli o čom hovorí. Boli predsa veľkňazmi a nábožensko-politickými autoritami starovekého Izraela. Izaiáša (dnešné prvé čítanie) poznali naspamäť. Žalmy, aj ten dnešný, sa často modlili, či presnejšie spievali ich.
Vedeli teda, že hospodár je Boh a vinica Izraelský národ. Staroveký žalmista to vyjadril slovami: "Z Egypta si preniesol vinicu, pohanov si vyhnal a vysadil si ju. Svoje výhonky vystrela až k moru, až po rieku Eufrat svoje letorasty." Poznali dejiny svojho národa, vedeli, že to je pripomienka toho, ako Boh priviedol ich predkov z Egyptského otroctva do Kanaánu, ako postupne zaujali krajinu, vyhnali alebo asimilovali pôvodné obyvateľstvo. A ako sa za kráľov Dávida a Šalamúna rozrástlo kráľovstvo na ríšu, ktorá siahala od Stredozemného mora pomaly až ku rieke Eufrat.
Asi tušili aj to, že oni sú tí nájomcovia, vinohradníci, ktorým Pán vinicu zveril, aby sa o ňu starali. Až potiaľto im to bolo jasné a mohli spokojne prikyvovať, pretože to všetko poznali zo Starého zákona.
Niektorí asi rozumeli ešte aj tej časti o sluhoch, ktorých hospodár poslal, aby prevzali jeho časť úrody, podiel, ktorý predstavoval nájomné. Vedeli, ako sa ich predkovia správali k prorokom, vedeli o prenasledovaní Eliáša, o väznení Jeremiáša, o pohŕdaní, ktorého sa dostalo Ozeášovi...
Ale tá časť o synovi, to bolo niečo úplne nové. V tej chvíli to bolo vlastne varovanie pred tým čo sa stane, či presnejšie čo oni sami urobia, ak sa neobrátia. Tým synom z podobenstva je Ježiš. Sme v 21. kapitole Evanjelia podľa Matúša, o päť kapitol ďalej sa zhromaždia "veľkňazi a starší ľudu v dvorane veľkňaza," aby sa uzniesli, "že Ježiša podvodne chytia a zabijú." Matúš to napísal tak, aby sme ani na chvíľu nepochybovali že sú to tí istí ľudia.
Nemali celkom pravdu, Boh taký nie je. Nekoná "bez milosti" a nezahubí nikoho len preto, že je zlý. Ježiš ale reaguje na tú druhú časť o tom, že vinicu zverí iným. V tom sa trafili, hoci ich Ježišove slová museli pichnúť pri srdci: "Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu."
Kresťanská viera nás učí, že sme nájomníkmi. Všetko čo máme, čím sme, všetko sme dostali. Pridávame k tomu svoju námahu, dávame k dispozícii svoj um. A pamätáme, že sme nájomcovia, že máme záväzok a voči Pánovi.
A potom je tu to nájomné - Boh od nás vždy žiada aj niečo naspäť. Nie preto, že to potrebuje. Pretože my k svojmu plnému rozvoju, potrebujeme aj dávať, nie len prijímať.
Tak nám Boh dáva napríklad každý týždeň sedem dní. Jeden z nich chce, aby sme mu ho vrátili. To je nedeľa. Ak to urobíme, máme z toho nakoniec najväčší úžitok my sami. Plus iní. Keď dáme Bohu jeho diel, to, čo mu patrí, vráti sa nám mnohonásobne viac.
Niekedy nám Boh proste niečo vezme a dá to inému. Ale ani to nie je bez milosti, ako si to mysleli veľkňazi a starší. Akokoľvek ublížene sa človek môže pri tom cítiť. Boh nikdy nekoná bez milosti. Ale ži radšej tak, aby ti nič nemusel zobrať.
