CR-22 NEA
Dnešné evanjelium je pokračovaním toho z minulej nedele. Obe state patria k sebe, na to potrebujeme pamätať. Aj preto, aby sme nedopadli ako chudák Peter.
Minulú nedeľu bol za hrdinu. Ježiš si robil súkromný prieskum verejnej mienky, pýtal sa: "Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?" Učeníci mali celkom dobrý prehľad. No potom prišla druhá otázka: "A za koho ma pokladáte vy?" Nevieme, ako reagovali ostatní, len Petrovu odpoveď pokladal evanjelista za zaznamenaniahodnú: "Ty si Mesiáš, Syn živého Boha." A Petrovi sa dostalo pochvaly.
Vzápätí pokračoval rozhovor tak, ako sme o tom práve čítali. A náš Peter dostal studenú sprchu: "Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!"
Prvý krok zvládol Peter bravúrne: V Ježišovi z Nazareta spoznal Mesiáša, Syna živého Boha. Pri druhom najprv zlyhal. Nepochopil, že jeho predstavy o tom, ako má a ako nemá Mesiáš konať, sú len jeho predstavami.
Ježiš začal svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať: "Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!" Verí síce v Krista, no v takého, ktorý predsa nemôže trpieť.
To sa stáva aj nám. Pravda zvyčajne nespochybňujeme, že Kristus trpel. Ale až priľahko znova a znova naletíme na predstavu bezbolestného života. Niečo v duchu: "Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať, že by si nás nevytiahol z každej bryndy!"
A pritom on predsa dookola hovorí o braní kríža: "Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma."
Myslím ale na inú vec, na to, aká odpoveď by sa lepšie hodila namiesto tej Petrovej. Ježiš hovorí učeníkom o perzekúciách, ktoré ho čakajú, aby ich na to pripravil. No myslím, že je v tom aj také to obyčajné ľudské. Hovorí o tom, čo ho čaká, vie, že to nebude jednoduché. Posledné, čo v takej situácii potrebuje, je odhováranie. Skôr by sa hodila podpora. Niečo v zmysle: "Pôjdem s tebou!" Alebo: "Nenechám ťa v tom samého." Mám chuť chudákovi Petrovi povedať: "Keď už nevieš pomôcť, tak radšej mlč."
Ale späť ku Krížu. Podľa jednej starokresťanskej legendy kresťania v Ríme presvedčili počas Nerovho prenasledovania Petra, aby utiekol z mesta. Moc sa mu to nepozdávalo, ale nakoniec sa nechal prehovoriť. Cestou stretol Ježiša, ktorý kráčal opačným smerom. Odtiaľ je tá slávna veta: "Quo vadis, Domine?"
Páči sa mi, ako to na svojom obraze vyjadril Annibale Carracci, taliansky barokový maliar (1560-1609). Ježiš s krížom na pleciach ukazuje na Rím. A Peter v obrannom geste akoby znova hovoril: "Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!" Podľa legendy sa Peter napokon obrátil a vzal aj on svoj kríž. Doslova.
Máš svoj kríž?
Annibale Carracci, Domine, quo vadis? Public domain, via Wikimedia Commons
