Joachim a Anna
V breviári sa pri spomienkach a sviatkoch svätých uvádza krátky životopis, dva či tri riadky, nejaká životopisná črta... Pri Joachimovi a Anne sa tam píše: "Podľa starej tradície, ktorá má korene už v 2. storočí, takto sa volali rodičia preblahoslavenej Panny Márie. Úcta k svätej Anne jestvovala na Východe už v 6. storočí, na Západe sa rozšírila v 10. storočí. Úcta k svätému Joachimovi je novšieho dáta."
Podstatou kultu svätých nie je ani tak ich uctievanie preto, čo urobili za života alebo milosť, ktorú ľuďom vyprosujú teraz. To má síce svoj vplyv v krátkodobom horizonte, ale sú to skôr také spontánne vlny, nechcem povedať priamo "módne vlny", ktoré časom opadnú. To, čo zostáva a čo je hlavným dôvodom, prečo niektorých spomedzi svätých ľudí Cirkev vyzdvihne na oltár k verejnej úcte, je ich príklad, to, čo sa od nich môžeme naučiť, v čom sa môžeme nimi inšpirovať na vlastnej ceste svätosti.
A tak Cirkev najprv zdôrazňovala Annu s jej povolaním matky. Neskôr bolo treba viac vyzdvihnúť poslanie muža, kňaza rodiny, preto Cirkev "oprášila" príklad Joachima. Dnes treba, zdá sa, viac upevňovať manželstvá, preto je fajn, že sme si konečne všimli, že tí dvaja sú manželia.
O svätcoch posledných storočí máme pomerne dosť historicky presných dát, no v prípade tých starovekých je to komplikovanejšie. Po stáročiach už totiž nevieme celkom rozlíšiť, čo sú autentické historické údaje, čo obrazy, ktoré sa zrodili z kontemplácie ich životov, čo príbehy, ktoré boli trochu dotvorené pre potreby katechézy alebo homílií, a čo je jednoducho milá literárna fikcia.
Ale to nakoniec nie je až tak podstatné, nie je dôležité, či sú všetky informácie stopercentne presné, ale či sa z príbehu môžeme naučiť niečo, čo nám pomôže na ceste viery.
Aj to, čo si hovoríme o Joachimovi a Anne, pochádza z takýchto zdrojov, hlavne z Protoevanjelia Jakubovho, ktorý je presne spisom tohto druhu. Nie je to biblický spis, na to je moc mladý a je v ňom priveľa nezrovnalostí. Ale je to kresťanské literárne dielo, ovocie meditácie a pomôcka pre katechézu. Mohli by sme ho nazvať naratívnou katechézou, teda katechézou, vyrozprávanou prostredníctvom príbehu.
Takže nech sa páči, tri úryvky z Protoevanjelia Jakubovho:
V dvanástich kmeňoch Izraela žil človek menom Joachim, človek veľmi bohatý, ktorý prinášal Bohu dvojitý dar. Pritom hovorieval: "Nech z môjho bohatstva dostane celý národ, mne nech to slúži k odpusteniu (hriechov), aby sa Pán zmiloval."
Nastal veľký Pánov deň, kedy synovia Izraela prinášali svoje dary. Tu sa proti Joachimovi postavil Ruben, ktorý povedal: "Nie je možné, aby si ako prvý priniesol dary, veď si ešte nedaroval Izraelu potomka." Joachim sa veľmi zarmútil a začal skúmať izraelské rodokmene. Pritom si hovoril: "Preskúmam, či som jediný medzi dvanástimi kmeňmi Izraela, kto mu nedaroval potomstvo." A keď si rodokmene prezrel, zistil, že všetci spravodliví zanechali Izraelu potomstvo.
Spomenul si na Abraháma, ktorému daroval Boh v posledných dňoch syna Izáka. Tu sa Joachim veľmi zarmútil a nevrátil sa ku svojej manželke, ale odišiel na púšť, kde si postavil stan a postil sa tam štyridsať dní a štyridsať nocí. Pritom si hovoril: "Nebudem jesť ani piť, dokiaľ ku mne nezostúpi Pán. Mojou potravou a nápojom bude modlitba." (
Protoevanjelium Jakubovo, 1.)
Takto to prežíva muž, manžel Joachim. Je spravodlivý, štedrý, ale trpí tým, že nedaroval svetu potomka. Nie tým, že nemá, ale že nedaroval. Ide na to logicky, preskúma rodokmene. A potom odíde do púšte, dokonca bez toho, aby manželke povedal jediné slovo. Je to proste chlap.
A zatiaľ, u nich doma, to jeho manželka prežíva takto:
Anna horko plakala a hovorila: "Oplakávam svoje vdovstvo a svoju bezdetnosť." Ale nastal veľký Pánov deň a Judit, jej slúžka, jej povedala:... "Pán uzavrel tvoje lono, aby si nedala Izraelu potomka." Tu sa Anna veľmi zarmútila, ale vyzliekla si svoje šaty, okrášlila si hlavu, odela sa do drahocenných šatov a odišla do záhrady, kde sa prechádzala do deviatej hodiny. Potom uvidela vavrín, sadla si podeň a začala sa modliť k Pánovi so slovami: "Bože našich otcov, požehnaj mi a vypočuj moju modlitbu, tak ako požehnal Sáru a daroval jej syna Izáka."
A keď potom zdvihla oči k nebu, uvidela hniezdo vrabca a začala plakať. Tu povedala: "Je mi smutno. Ach, kto ma porodil? Ktoré lono ma priviedlo na svet? Veď som sa stala prekliatou medzi synmi Izraela a s výsmechom ma vyhnali z chrámu. Je mi ťažko, veď komu som podobná? Nepodobám sa nebeskému vtáctvu, veď i jemu dávaš ty, Pane, potomstvo. Nie som podobná zvieratám, lebo aj im dávaš, Pane, potomstvo. Nie som podobná ani tej vode, veď aj voda prináša pred tebou svoje plody, Pane. Ach, je mi smutno a komu sa podobám? Nie som podobná ani zemi, ktorá po určitej dobe prináša plody a oslavuje teba, Pane." (
Protoevanjelium Jakubovo, 2-3.)
Anna sa najprv postí, lebo si myslí, že stratila manžela. Potom sa pre zmenu pekne oblečie, prechádza sa v záhrade. Nato preplače celý večer. Všetko jej pripomína bolesť, hnevá sa, cíti sa bezcenná, veď aj vrabce majú, ale ona nemá potomstvo. Zdá sa, že ten neznámy autor z druhého storočia toho vedel o mužoch a ženách celkom dosť.
Myslím, že z textu sa môžeme čo to poučiť. Čo si pre seba vyberiete, to nechám na vás.
PS: Ale áno :-), je v tom aj happy end:
Tu sa pred ňou objavil Pánov anjel a povedal: "Anna, Anna, Pán vypočul tvoju modlitbu. Počneš a porodíš a o tvojom potomstve budú hovoriť po celom svete." (
Protoevanjelium Jakubovo, 4.)
https://www.johnsanidopoulos.com/2013/09/the-life-of-holy-ancestors-of-god.html
