Mária Magdaléna
"Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený." Magdaléna z toho v tom okamihu vyvodila mylný záver, ktorého sa potom minimálne pol dňa dôsledne držala. Najprv Petrovi a Jánovi, potom dvom mužom v bielom, asi anjelom, a napokon aj samotnému nespoznanému Ježišovi opakuje: "Odniesli môjho Pána a neviem, kde ho položili."
Vlastne asi ani nemá čas zastaviť sa a porozmýšľať, či neprichádzajú do hry aj iné vysvetlenia. V to ráno je stále v pohybe. Ešte za tmy prišla k hrobu, odtiaľ beží k apoštolom, keď sa jej podarilo zobudiť Petra a Jána a vysvetliť im, čo videla a čo nie, ide znova k hrobu. Nakukne dnu, ani si poriadne anjelov v bielom neobzrie a už sa aj vychytí... Ešte že v tej chvíli skoro vrazila do Ježiša.
Spýtal sa: "Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?" Ale ona ďalej húdla to svoje: "Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem". No zabralo, že ju oslovil menom.
Meno je dôležité. Aj spôsob, akým ho vyslovíš. Chcel by som vedieť vyslovovať mená druhých tak, ako Ježiš, takým spôsobom, že sa zastavia a vďaka tomu spoznajú Krista aj v neznámom záhradníkovi.
Sústreď sa dnes na mená ľudí, ktorých stretáš. Vyslovuj ich s láskou. Možno zareagujú ako Magdaléna: "Ona sa obrátila a po hebrejsky mu povedala: Rabbuni, čo znamená Učiteľ." Ona sa obrátila!
