Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi
Z liturgie slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi mi utkveli v pamäti tri slovesá: jesť, lámať a ctiť. Ony totiž naznačujú, čo máme robiť s Eucharistiou.
Jesť. Eucharistiu máme jesť. To je prvá vec, na ktorú našu pozornosť upriamuje Ježiš v dnešnom evanjeliu: "Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky," hovorí. V prvom čítaním počúvame o manne, ktorou Boh živil Izraelitov, keď putovali púšťou. Eucharistia je chlieb na cestu púšťou tohto sveta do večného života. V porovnaní s nebom je tento svet naozaj len vyprahnutou púšťou, či, ako hovorí C.S.Lewis v poslednej z Kroník Narnie, je len tieňom toho, čo je skutočne skutočné.
Izraeliti dostávali mannu každý deň, iné jedlo nemali. Poslúchni Ježišovo "Vezmite a jedzte!" Vezmi a jedz Telo Kristovo vždy keď môžeš, určite každú nedeľu.
Lámať. V druhom čítaní hovorí Pavol o Eucharistii, že je to "chlieb, ktorý lámeme". Robíme to tak ako Ježiš, ktorý vzal, lámal a dával, a potom povedal: "Toto robte...!" Druhá vec, ku ktorej nás Ježiš nabáda a ktorá bola pre prvotnú Cirkev takou samozrejmosťou, že sa stala menom pre Eucharistiu, je lámanie. Keď starovekí kresťania slávili svätú omšu, hovorili, že sa stretli pri lámaní chleba. Lámať chlieb (vtedy ho lámali, my dnes chlieb krájame, pretože náš chlieb je iný, než ten, ktorý bežne používali prví kresťania) znamená deliť sa s chlebom. Eucharistiu dostávame preto, aby sme sa delili o milosti, ktoré ňou získavame. Vďaka svätému prijímaniu máme silu a odvahu deliť sa...
Ctiť. Tretí rozmer nie je priamo biblický a Ježiš nás k nemu ani priamo nenabáda. No je logickým dôsledkom. Pretože Eucharistia je Telo Kristovo, chceme si ju uctiť. Veď Eucharistia nie je to, ale ten - živí Kristus. V priebehu dejín vzniklo mnoho foriem eucharistickej úcty. Svoj vrcholný bod, ku ktorému patrí aj zavedenie dnešného sviatku, paradoxne tento rozmer dosiahol v období, keď kresťania chodili na sväté prijímanie len výnimočne, pretože sa báli, že nie sú hodní.
Nejedli a nelámali Eucharistiu, pretože si mysleli, že nemôžu a Cirkev im to dostatočne nevysvetlila. A tak praktizovali duchovné sväté prijímanie, adorovali, robili procesie.
Dnes zase chodíme na sväté prijímanie. A uctievame Pána v Eucharistii. No akoby stagnoval ten druhý rozmer, akoby sme zabúdali Chlieb života lámať druhým. Charita a dobročinnosť nám nejde tak dobre, ako kresťanom prvých storočí.
Potrebujeme pamätať na všetky tri rozmery svätého prijímania: jesť, lámať a ctiť. Je to ako trojnožka, ak jedno z toho vynecháme, nášmu kresťanskému životu bude chýbať stabilita. A nezachránime to "pridaním" v tých zvyšných dvoch.
