CR-02 NEA
V Tolkienovom Pánovi prsteňov je scéna, v ktorej sa zástupcovia slobodných národov radia, čo urobiť s prsteňom moci, v ktorom je skoncentrovaná sila zla. Vedia, že nikto z nich nie je dosť pevný na to, aby ho mohol použiť na dobro. Nikto z nich nie je dosť verný, aby dokázal lákaniu prsteňa odolať, keby sa ho pokúsili ukryť a nepoužiť. A nikto z nich nedokáže moc zla, zhutnenú do zlatého prsteňa, zlomiť.
Existuje jediné miesto a spôsob, ako môže byť prsteň zničený. Ale to znamená odniesť ho priam do stredu niečoho, čo by sme pokojne mohli nazvať peklom. Na niečo také si nikto z múdrych mocných netrúfa. Vedia, že to nedokážu. A tak sa hádajú a dookola preberajú ostatné, neuskutočniteľné a nič neriešiace alternatívy.
Až do toho v jednej chvíli vykríkne polovičný človiečik hobit Frodo: "Ja ho vezmem." Zaviaže sa, že on, najmenší zo všetkých, to bremeno zoberie na seba, aby ho zničil. Vie, že to zničí aj jeho samého. A ostatní to vedia tiež. A predsa si vydýchnu úľavou.
Frodo to nakoniec dokáže. Nie preto, že je mocný. Nie je. Nie preto, že nezlyhá. Zlyhá aj on. Ale vďaka jeho obeti a súhre skutočností, ktoré ho nekonečne prevyšujú, sa to nakoniec podarí.
No nie je to happyend. Frodo je zranený a hoci sa načas vráti domov, už nemá v tomto svete svoje miesto. Smutno smiešne je, že tí, ktorých svojou obetou zachránil, ani netušia, že a pred čím boli zachránení. Nevedia nič o prsteni a zotročení, ktoré im hrozilo. Zlo sa ich stihlo dotknúť len trochu, akoby okrajovo. Dosť na to, aby sa vyľakali, ale len málo na to, aby vôbec pochopili. A tak je to dobre.
Sme tak trochu ako oni. Preto nedokážeme doceniť, aké strašné a zároveň oslobodzujúce sú Jánove slová: "Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta." Strašné, pretože znamenajú rozsudok smrti. Oslobodzujúce, pretože, ako to hovorí Izaiáš, "bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení."
Počúvame tie slová pri každej omši, opakujeme si ich. Ale nemôžeme doceniť ich zmysel, pretože už sa to stalo a my ani netušíme, čo všetko nás obišlo... A tak je to dobre.
Učeníci Jána Krstiteľa rozumeli aspoň obrazu baránka, ktorý ich učiteľ použil. Ale inak boli na tom podobne ako my. Každopádne keď im na druhý deň Ján znova ukázal na Ježiša a povedal: "Hľa, Baránok Boží", bez slova išli za Kristom.
Myslím, že k tomu istému majú tie slová povzbudiť aj nás. Nepotrebujeme nad nimi mudrovať, lebo to kľúčové aj tak nemôžeme pochopiť. Treba ísť za ním. Už dnes.
