CR-34 PI
Niekedy v čase Druhého vatikánskeho koncilu sa v Cirkvi viac udomácnil termín znamenia čias. Znameniami sú, ako to pripomína katechizmus, skutky, ktoré koná Kristus. Alebo Cirkev, "vzývajúc jeho meno". Ich cieľom je ukázať, "že Ježiš je skutočne Boh, ktorý spasí."
Znameniami môžu byť aj udalosti v dejinách, okolnosti, v ktorých sa ľudstvo v istom momente ocitne. To nám zase pripomína Ježiš v dnešnom evanjeliu. Vyzýva, aby sme čítali znamenia a zaujali ku nim postoj. Hovorí, že správy o vojnách, katastrofách, prenasledovaniach..., sú znamenia. "Až uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že je blízko Božie kráľovstvo."
Pandémia, ktorá snáď doznieva. Vojna, ktorá zúri u susedov. Kríza, ktorá sa na nás tisne z každej strany. To všetko by sme mali čítať ako znamenia.
Čo si teda počať so znameniami? Rozhodne nie báť sa ich, alebo ich vyhľadávať ako senzáciu. Mám na mysli iné dve veci:
- Čítať, teda porozumieť, interpretovať a prijať. Nečaká sa od nás, že budeme fňukať, hundrať alebo nadávať na to, čo sa deje. Čaká sa od nás, že to budeme čítať ako posolstvo. Čítať s porozumením. To je prvý krok.
- Za ním musí nasledovať druhý - zaujať postoj. V kontexte dnešného evanjelia to znamená intenzívnejšie pracovať pre Božie kráľovstvo. Veď znamenia potvrdzujú, "že je blízko". Oveľa bližšie, než pred rokom, dvomi alebo desiatimi.
