CR-28 NEC
Malomocenstvo, presnejšie lepra alebo Hansenova choroba, bolo celé tisícročia postrachom ľudstva. Dnes si našťastie medicína už s touto chorobou vie poradiť, ale to platí len posledných ani nie 200 rokov. Ešte aj dnes existuje v Európe jedno leprosárium, miesto, kde žijú v karanténe takto chorí ľudia. Nachádza sa v Rumunskom Tichilești a pred dvomi rokmi v ňom žilo posledných desať malomocných.
Malomocný bol vylúčený zo spoločnosti, musel žiť v izolácii ďaleko od ostatných ľudí, často v kolóniách spolu s inými chorými. Celý život. Ak sa z choroby niekto vyliečil, bolo to buď preto, že v skutočnosti nemal lepru ale nejakú kožnú chorobu. Alebo preto, že sa stal zázrak. Dnešné prvé čítanie a evanjelium rozprávajú práve o tej druhej možnosti, o zázračnom uzdravení malomocných.
Chorobu zapríčiňuje baktéria Mycobacterium leprae, ktorá spôsobuje chronickú infekciu, napáda periférne nervy a chladnejšie oblasti tela, kožu a sliznice. Problém je teda niekde vo vnútri, má ho na svedomí malá baktéria. No prejavuje sa navonok deformáciami končatín, tváre, jazvami a podobne.
V prvom čítaní sme počuli o zázračnom uzdravení cudzinca, veliteľa nepriateľského vojska Námana. Božie slovo hovorí, že keď Náman poslúchol proroka Elizea a sedem ráz sa ponoril do Jordánu, "jeho telo sa obnovilo ako telo malého dieťaťa a bol čistý od malomocenstva." To nie je obyčajné vyliečenie z choroby, nezmizla len tá baktéria, neskončila len chronická infekcia. Zmizli všetky deformácie, vredy, jazvy... a "jeho telo sa obnovilo ako telo malého dieťaťa."
Pri tých desiatich z dnešného evanjelia to také zrejmé nie je. Evanjelista hovorí, že "ako šli, boli očistení." Obnovila sa im aj pokožka? Zmizli deformácie? Bolo navonok jasné, že choroba zmizla? Nevieme.
Ježiš ich poslal ku kňazom, lebo starozákonní kňazi mali presne vypracované postupy pre takéto situácie. V Knihe Levitikus je detailne popísaný spôsob, akým mali preskúmať zdravotný stav človeka, ktorý bol malomocný, i takého, ktorý vyzeral byť vyliečený. Súčasťou postupu bolo kompletné vyšetrenie, preventívna karanténa, opäť vyšetrenie, obeta a napokon úradné potvrdenie, že človek je vyliečený. Ježiš chce, aby tento postup dodržali.
Príbeh je vyrozprávaný ako keby sa ten uzdravený Samaritán, len čo zistil, že je v poriadku, otočil na podpätku a utekal za Ježišom. Ale pokojne mohol aj on prejsť celý spomenutým procesom a vrátiť sa až po dvoch týždňoch. Dôležité nie je kedy, a že sa vrátil.
Podľa čoho sa pozná, že človek je už zdravý? Sú choroby, pri ktorých je to jasné, predsa len človek s nádchou zdravo nevyzerá. Pri iných chorobách to také jasné nie je a lekári musia urobiť všelijaké vyšetrenia, röntgeny, CéTéčka, odbery... A po niektorých chorobách zostávajú človeku trvalé následky, takže hoci je vyliečený, už nikdy nebude vyzerať zdravo.
Podľa čoho sa pozná zdravý človek? Zaujímavú odpoveď nájdeme v dnešnom v evanjeliu. Zdravý človek je vďačný. "Neočistilo sa ich desať?" pýta sa Ježiš. "A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?" A Samaritánovi povedal: "Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila." Tí ostatní boli vyliečení. Ale k úplnému zdraviu im ešte niečo chýbalo - vďačnosť.
Nakoniec je to prirodzené. Keď sme chorí, väčšina z nás myslí na svoju chorobu a na svoju bolesť. A druhých vtedy vnímame v prvom rade ako tých, ktorí nám majú pomôcť. Chorý človek je prirodzene sebastredný. Samozrejme existujú výnimky, sú medzi nami skutočne zrelí, čnostní ľudia, ktorí sa majú takpovediac pod kontrolou aj vtedy, keď prežívajú bolesť a neistotu.
Čo z toho plynie pre nás? Niekoľko dôležitých konzekvencií:
- Vďačnosť je znakom uzdravenia. Pamätaj, že vďačnosť je znakom uzdravenia. Možno má človek, ktorého máš práve pred sebou a od ktorého právom očakávaš trochu vďaky, priveľa zranení, bolestí a jaziev, než aby sa v tejto chvíli sústredil na niekoho iného než na seba. Niekedy sa stane zázrak hneď a aj duša, zjazvená neprijatím, ponižovaním, zneužitím, sklamaním... sa obnoví ako telo Námana z prvého čítania. Inokedy je zázrak uzdravovania proces, ktorý sa deje cestou, potrebuje svoj čas, meraný dňami, mesiacmi, i rokmi. A nejaké tie jazvy zostanú.
- Oceňuj vďačnosť. Rodičia nikdy nezabudnú deťom vďačnosť pripomenúť, to je dobré. Ale nesmieme zabúdať ani oceniť ju vždy, keď je prejavená.
- Nezabúdaj na vďačnosť. Buď vždy vďačný, nájdi každý deň, najlepšie na každom človeku, s ktorým sa stretneš, niečo, za čo (mu) môžeš poďakovať. Nič neber ako samozrejmosť.
Ď.A.K.U.J.E.M.
