- Naratívna katechéza na evanjeliový text Lk 14,1.7-14.
- Prezentácia (ODP, PPTX, CANVA)
- Metodika a pracovný list (PDF)
Evanjelium
- Lk 14,1.7-14
V sobotu vošiel Ježiš do domu ktoréhosi popredného farizeja stolovať a oni ho pozorovali. Keď zbadal, ako si pozvaní vyberali popredné miesta, povedal im toto podobenstvo: „Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: ‚Uvoľni miesto tomuto.‘ Vtedy by si musel s hanbou zaujať posledné miesto. Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto. Potom príde ten, čo ťa pozval, a povie ti: ‚Priateľu, postúp vyššie!‘ Vtedy sa ti dostane pocty pred všetkými spolustolujúcimi. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“
A tomu, čo ho pozval, povedal: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“
Katechéza
Príbeh
- Prezentácia, SN_03.
Bola raz jedna pani, volajme ju napríklad teta Helenka. Rada chodievala do kostola, vždy tam nabrala nové sily a trochu si oddýchla od hluku, ktorý mala doma. Sedávala vpredu, v druhej lavici mala svoje obľúbené miesto. Ostatní sa dopredu veľmi nehrnuli, takže ju nikto nevyrušoval, mohla sa v pokoji sústrediť na modlitbu alebo na kázeň pána farára.
Ale keď raz počula pri svätej omši evanjelium ktoré sme práve čítali, zneistela. „Asi by som mala sedieť vzadu ako ostatní“, hovorila si. „Veď Ježiš vraví, aby sme si vybrali posledné miesto. A ja tu vysedávam úplne vpredu. Dopadnem ako ten hosť na svadbe, čo si sadol na ženíchovo miesto. Ako to len bolo?“
- Deti doplnia chýbajúce slová (miesto a posledné) do podobenstva (prezentácia, SN_04). Slová sú nahradené obrázkami, posledné miesto je vyjadrené symbolom nekonečna. Potom pokračujeme ďalším snímkom.
„Sadnem si aj ja dozadu,“ hovorila si. „Počkám, kým ma pán farár zase pozve dopredu.“ Veď tak to hovoril minulú nedeľu: „Sú poslední, ktorí budú prvými, a sú prví, ktorí budú poslednými.“ A tak sa teta Helenka hneď v pondelok odsťahovala dozadu. Ale nebolo to nič moc. Tu ju vyrušoval prievan, tam zase hluk z ulice, keď niekto nezatvoril poriadne dvere. Potom tí, čo prišli neskoro… Ale najhoršie to bolo s bezdomovcom Ferom. Chudák. Keď nemá kam ísť, príde si aspoň posedieť do kostola. Ale nie vždy sa tam vie správať.
Prešiel pondelok, streda, piatok aj nedeľa…, ale pán farár tetu Helenku dopredu nezavolal. Trochu sa čudoval, že zmenila miesto. Ale ani ho nenapadlo, že by to mohlo súvisieť s jeho nedeľnou kázňou. Teta Helenka bola stále smutnejšia a, aj keď to nerada priznala, aj nevrlejšia.
- SN 06.
No najväčší šok utrpela ďalší týždeň, bolo to tuším v stredu. Ako sa tak modlila, začula, že úplne vzadu v kostole sa nejakí ľudia rozprávajú. Nevydržala to a obrátila sa. Bol tam Ježiš a práve sa rozprával s bezdomovcom Ferom. Keď ju zbadal, usmial sa na ňu, prišiel k nej a podal jej veľké srdce zo svojho srdca. Nato sa vrátil k Ferovi a aj jemu daroval nové srdce. Potom ho zobral a odviedol dopredu, do druhej lavice, presne tam, kde sedávala teta Helenka.
Tete Helenke vyhŕkli slzy. Ale Ježiš k nej prišiel a povedal jej: „Ďakujem, že si urobila Ferovi miesto. Veľmi túžim potom, aby nikto nebol posledný, ale aby boli všetci prví.“ Potom na ňu žmurkol a povedal jej, že v tej lavici je dosť miesta aj pre piatich ľudí. A odišiel.
Zlatá medaila pre všetkých
Ako to robievame my? (SN_07) Každá súťaž má obyčajne svojich víťazov a svojich porazených. Niekto je prvý, druhý a tretí a podľa toho dostane aj medailu.
- Tu môžeme s deťmi podebatiť o zlatých, strieborných a bronzových medailách… (SN_08).
Ale Boh to robí úplne inak. On chce, aby aj ten posledný dostal tak veľa, ako ten prvý. Veľmi túži po tom, aby sme všetci vyhrali. (SN_09) Tou najväčšou výhrou, cennejšou ako zlatá medaila, je byť blahoslavený a žiť navždy s Bohom a ostatnými v jeho kráľovstve.
Naspäť k príbehu
Aspoň tak to pochopila teta Helenka z príbehu. V ten deň sa od Ježiša sa naučila, aké je dôležité, aby sa poslední stávali prvými. Odvtedy sedávala v kostole striedavo vzadu a vpredu. Najprv sedela vzadu. Keď zbadala, že prišiel niekto úplne nový, vstala a pozvala ho do druhej lavice (pamätáte, bolo tam dosť miesta aj pre piatich). A aby sa tam necítil sám, sedávala tam nejaký čas s ním. Keď si zvykol, vrátila sa dozadu a čakala na ďalšieho posledného, ktorého by mohla poctiť tým, že ho pozve „Priateľu, postúp vyššie.“ A po čase v tom kostole viac ľudí sedávalo vpredu ako vzadu. Poslední sa stali prvými. Vďaka jednej milej panej, ktorá im uvoľnila miesto a pozvala ich dopredu.
Modlitba
- Kolekta, CR-22NE.
Mocný Bože, prameň všetkého dobra, zaštep nám do srdca lásku k tvojmu menu a posilňuj našu nábožnosť, aby sa v nás dobro vzmáhalo a pod tvojou ochranou sa aj uchovalo. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.
Človeče, usmievaj sa
- Po katechéze si môžeme zahrať nejakú hru, pri ktorej zmeníte pravidlá tak, aby vyhrali všetci alebo aby boli za výhercov považovaní poslední. Napríklad pri futbale môžete hráčovi počítať k dobru vlastné góly alebo pri Človeče, nehnevaj sa môžete vyhlásiť za víťaza toho, kto sa vôbec do domčeka nedostane.
