Výročie posviacky kostola
Načo sú nám vlastne kostoly? Nevystačili by sme si aj s nejakými multifunkčnými halami, ktoré by sme si prenajímali na nedele a sviatky? Kde sa vôbec v človeku berie tá potreba stavať chrám? Veď, medzi nami, na bežné používanie sú kostoly dosť nepraktické...
V katedrále v Chartres nájdete labyrint. V gotických katedrálach to kedysi bývalo bežné, ale vo väčšine ostatných už padli za obeť novej dlažbe. Labyrint v Chatres je pekným obrazom toho, prečo chodíme do kostola. Je kruhový, v priemere má 15 metrov a dĺžka cesty od vstupu do stredu je 261,5 metra. Veriaci vstúpili do katedrály, narazili na labyrint a kolenačky sa tými kľukatými cestičkami presúvali do stredu. Prišli do stredu, no ďalej sa nedalo. A tak pozreli hore a pred sebou zbadali západnú rozetu, cez ktorú podvečer prenikalo do katedrály svetlo. Lúče rôznofarebného svetla akoby pozývali človeka, aby vystúpil a pokračoval ďalej, za svetlom, ktorým je Kristus.
Tak je to aj s kostolom, potrebujeme ho, aby sme mohli vojsť do stredu, ponoriť sa do svojho vnútra. Ale keď sa tam dostaneme, zistíme, že ďalej sa nateraz nedá. Po kľukatých cestách, odbočkách a slepých uličkách sa každú nedeľu spolu stretáme v strede a upriamujeme svoj pohľad na Krista - Svetlo sveta.
Ešte nemôžeme odísť za tým Svetlom úplne, ešte nevieme prekonať tú bariéru medzi prirodzeným a nadprirodzeným svetom. Raz to príde. Ale ešte nie.
Kostoly máme na to, aby sme mohli putovať do stredu, tam sa spolu stretnúť, povzbudiť sa sa potom sa vrátiť. Očistení, premenení, posilnení, nadšení...
Načo sú nám kostoly? Ďalšiu odpoveď máme v dnešnom prvom čítaní z Knihy proroka Ezechiela. Prorok hovorí o videní, ktoré mal. O rieke, ktorá vytekala spod prahu chrámu, južne od oltára, z pravej strany... Vo videní sa dozvedel, že tá rieka má veľkú moc, že sa vlieva do Mŕtveho mora a uzdravuje ho. Všade, kam sa jej voda dostane, sa púšť premieňa na zelené údolie, plné života. So stromami, ktoré rodia celý rok a ich lístie má liečivé účinky.
Keď počúvam to Ezechielovo proroctvo, predstavujem si ľudskú rieku, ktorá každú nedeľu vyviera z chrámu, aby priniesla svetu život, posilu, povzbudenie a uzdravenie. My sme tou riekou.
Načo chodíme do kostola? Aby sme z neho mohli po hodinke vyjsť. Očistení, premenení, posilnení... a ako tá rieka zaplaviť svet, do ktorého sa vraciame. Priniesť mu uzdravenie, posilu a život.
Niekto mi raz povedal, že je mu ukradnuté, čo si druhí myslia, že on predsa nechodí do kostola kvôli druhým ľuďom. Mal pravdu, my skutočne nechodíme do kostola kvôli tomu, aby sme sa pred inými ukázali, akí sme dobrí, zbožní, alebo pokorní či hriešni. Ani kvôli tomu, aby boli tí druhí spokojní.
Ale svojím spôsobom chodíme do kostola kvôli druhým. Kvôli tomu, aby sme sa každú nedeľu stretli, posilnili, povzbudili, zmierili... Kvôli tomu vstupujeme.
A kvôli iným, hlavne tým, čo do kostola z rôznych dôvodov vôbec nechodia, zase z chrámu vychádzame. Ako tá rieka. Aby sme im priniesli pokoj, uzdravenie a život. Ak vchádzame a vychádzame len kvôli sebe, je to žalostne málo. Ak druhým nič z kostola neprinesieme, niečo celkom nefunguje.
Čo dnes prinesieš z kostola ľuďom, ktorých cestou domov stretneš?
