Andrej Svorad a Benedikt
"Buďte pripravení," hovorí Ježiš v dnešnom evanjeliu. "Lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte."
Ale čo sa vlastne stane, keď Ježiš príde? Možno nás osloví podobne, ako Pán Abrama v prvom čítaní: "Odíď zo svojej krajiny, od svojich príbuzných a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem." Jedného dňa Kristus príde, zaklope na dvere tvojho alebo môjho srdca a povie, že je čas vydať sa na cestu. Vlastne nie len jedného dňa, ono sa to deje oveľa častejšie. Nejde totiž len o to posledné, definitívne "Odíď zo svojej krajiny...", ktoré nám zaznie na konci života.
Pred takmer štyritisíc rokmi Boh oslovil Abrama a vyzval ho, aby sa vydal na cestu. Z Abrama sa stal emigrant. Opustil chaldejský Ur a neskôr i Haran, kde sa jeho rodina prechodne usídlila a putuje do Kanaánu. Niektorí odborníci hovoria, že bol vlastne utečenec, ktorý uprchol zo svojej vlasti pred prenasledovaním. Utečenci tak nejako patria ku našej viere.
No Abram nie je len utečenec a emigrant, ktorý utiekol odniekiaľ. Boh z neho robí imigranta, pretože ho posiela niekam. Abram má odísť od ("Odíď zo svojej krajiny, od svojich príbuzných a z domu svojho otca..."), aby sa dostal do ("do krajiny, ktorú ti ukážem."). Poznáte to, človeku sa odchádza oveľa ľahšie, ak má pred očami to, kam ide. Najmä ak to kam ide, je oveľa lepšie, než to čo opúšťa.
Vlastne to od musí byť vždy spojené s nejakým do. Je v poriadku, ak nejaký muž alebo žena odídu od príbuzných, z rodičovského domu a v dnešnom globalizovanom svete často aj zo svojej krajiny, ak začínajú nový život v manželstve, na novom mieste... Ale je úplne na figu, ak človek iba uteká od niečoho, bez vízie putovania ku niečomu lepšiemu.
To prvé Boh spája s požehnaním. Slová, ktoré adresuje ďalej Abramovi, si pokojne môže privlastniť aj každý muž či žena, čo vstupujú do manželstva, každý otec či mama, čo sa otvárajú pre nový život, každý človek, čo opúšťa jedno, kvôli druhému, lepšiemu, cennejšiemu, vzácnejšiemu v Božích očiach. Boh povedal Abramovi: "Požehnám ťa, oslávim tvoje meno a budeš požehnaním."
Tak vlastne funguje náš kresťanský život. Stále objavujeme niečo, čo treba opustiť, aby sme mohli napredovať za niečím lepším a stávať sa tak požehnaním pre svet okolo.
Niekto si jedného dňa uvedomí, že je načase opustiť svoju záľubu trebárs vo fajčení a miesto toho venovať viac času a pozornosti svojej rodine. A vydá sa na dlhú púť z krajiny závislosti do krajiny lásky. Nebude v tom sám, Boh mu sľubuje: "Požehnám ťa, oslávim tvoje meno a budeš požehnaním."
Iná kresťanka sa zas jedného dňa rozhodne vzdať sa svojej ustráchanosti a obáv o to, čo bude a konečne zloží svoje obavy na plecia manžela. A hoci sa to na prvý pohľad nezdá, možno práve toto rozhodnutie prinesie do ich rodiny nové požehnanie.
Takto sa odvíja náš kresťanský život, opúšťame jedno pre druhé, vždy lepšie. To lepšie samozrejme nemusí vôbec znamenať ľahšie, pohodlnejšie či príjemnejšie. Andrej Svorad opustil svoju krajinu i svoju rodinu prišiel do našej krajiny. Život, ktorý si tu zvolil, nebol určite ani ľahší, ani pohodlnejší, ani príjemnejší, než ten, čo mohol viesť doma. Ale bol to život, v ktorom ho Boh zahrnul požehnaním, oslávil ho a Svorad sa stal požehnaním pre iných.
Benedikt si zvolil pustovnícky život, opustil krajinu svojich plánov, predstáv, túžob, očakávaní... a odišiel do krajiny radikálneho nasledovania Krista. A nahromadil duchovné bohatstvo, z ktorého dodnes čerpáme. Veď inak by sme sa k nemu a k jeho učiteľovi Andrejovi neutiekali v modlitbách, neprosili by sme ich, aby za nás orodovali.
Každý deň sa cvičíme v citlivosti na hlas nášho Pána. Podobáme sa sluhom z evanjelia, ktorí čakajú, kedy Pán príde a osloví ich. Cvičíme sa v opúšťaní jedného pre druhé. A keď raz príde čas, aby sme definitívne odišli, budeme pripravení a nezaváhame ani na chvíľu.
