VN-04 ST
"Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách", hovorí Ježiš v dnešnom evanjeliu. Pekné prirovnanie. "Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet...", čítame v Jánovom prológu.
No so svetlom je to trochu ošemetné. Na jednej strane, keď má voľnú cestu, dosahuje celkom slušnú rýchlosť. Na druhej strane niekedy stačí aj malá prekážka, a je z toho veľký tieň.
Kristus je svetlo sveta. No, ako to symbolicky vyjadruje liturgia veľkonočnej vigílie, bez ľudí, ktorí to svetlo ponesú, to nepôjde.
V prvom čítaní sme počúvali o synodalite vo farnosti Antiochia. Komunita sa modlila a postila. Zrejme vnímali, že Duch Svätý ich k niečomu pobáda, no nemali v tom jasno. A potom prišla odpoveď. "Ako slúžili Pánovi a postili sa, povedal Duch Svätý: Oddeľte mi Barnabáša a Šavla na dielo, na ktoré som ich povolal."
Cez koho to povedal Duch Svätý? Cez Manaena, Simeona, Lucia z Cyrény... Alebo cez niekoho iného z komunity, malého dievčatka, či staručkého otroka, ktorý sa k nim nedávno pridal? Nevieme. Ale Duch Svätý môže prehovoriť cez hocikoho.
Úlohou predstavených komunity (Barnabáš, Simeon, Lucius z Cyrény, Manaen a Šavol) bolo rozlíšiť, ktorý z tých hlasov je z Ducha Svätého. Oni sa znova postili, potom na Barnabáša a Pavla vložili "ruky a prepustili ich" na prvú misijnú cestu.
Antiochijská farnosť svojich misionárov počas cesty podporovala modlitbou a zrejme aj materiálne. A keď sa vrátili (o tom čítame na konci 14 kapitoly Skutkov apoštolov), podali farnosti podrobnú správu o tom, ako sa im darilo (i nedarilo) prinášať svetlo Kristovo či odstraňovať prekážky na ceste svetla.
Nie nadarmo zvolal pápež František Synodu o synodalite. Chce totiž, aby sme sa znovu naučili tomuto starobylému spôsobu života farností a diecéz. Tade vedie naša obnova.
