O dialógu a karikatúre

Pôst-01 PI

"Kto svojmu bratovi povie: ‚Hlupák,‘ pôjde pred veľradu. A kto mu povie: ‚Ty bohapustý blázon,‘ pôjde do pekelného ohňa." Priznávam, že jedno i druhé som vyslovil už mnoho krát. Myslím, že priamo do očí som to už asi dlhšie nikomu nepovedal. Aspoň nie vážne. Ale povedať o niekom, že je hlupák a blázon, to mi veru nie je zaťažko. Ťažké je to skôr nepovedať. A ešte ťažšie nemyslieť si.

Pripomína mi to jednu z tém synody o synodalite. Týka sa toho, ako spolu v Cirkvi hovoríme. Nejde len o elementárnu slušnosť, tá by mala byť samozrejmosťou. Ide o spôsob, akým vyjadrujeme svoje názory, postoje. A hlavne o to, ako zdieľame s bratmi a sestrami v Cirkvi to, čo nás nabáda vysloviť Duch Svätý alebo naše svedomie.

Jedna známa mi dnes poslala sympatickú karikatúru. Je na nej pápež František, sedí v kostole v prvej lavici. Celkom sám, ostatné lavice sú prázdne. Všetci sa totiž tlačia nad ním na kazateľnici a hustia do neho koľko sa vmestí. Komentár pod obrázkom hovorí: "Nový štýl riadenia".

http://www.settimananews.it/papa/auguri-francesco/

Pozerám na ten obrázok a som vďačný, že liturgická reforma zaviedla miesto kazateľnice ako miesto ohlasovania Slova ambónu. Jeden z dôvodov pre takýto krok bol teologický, Cirkev chcela zdôrazniť, že pri liturgii sú akoby dva stoly, z ktorých sa živí viera Božieho ľudu. Oltár je stolom chleba, ambóna stolom slova. Iný dôvod bol praktický, dnes, keď máme mikrofóny a reproduktory, kazateľnice kvôli akustike už nepotrebujeme.

A ďalší dôvod by som nazval sociálny. Jednou z nerestí, s ktorými v Cirkvi zápasíme, je aj klerikalizmus, akýsi pocit nadradenosti duchovných, kňazov, biskupov..., nad laikmi, nad ostatnými veriacimi. Kazateľnica, z ktorej kňaz hromží na veriacich dole pod ním sa pre mnohých stala symbolom tejto našej slabosti.

Na spomínanom obrázku si len pápež vymenil miesto s laikmi. Inak sa ale nič nezmenilo. Neresť zostala. Karikaturista nám len ukázal, že nie len klerikom, ale aj laikom hrozí, že prepadnú "klerikalizmu". Raz darmo, zmeniť naše srdcia je trochu ťažšie, než zmeniť zariadenie kostola.

Potrebujeme sa učiť spolu hovoriť. Pápež pripomína, že všetci sú pozvaní hovoriť s odvahou a parrésiou, teda zahrnúť slobodu, pravdu a lásku.

  • Všetci, ktorých k tomu pobáda Duch Svätý alebo svedomie.
  • Pozvaní. Kto čaká na naše pozvanie?
  • Hovoriť. To, čo ťa Duch Svätý nabáda povedať Cirkvi, je dôležité. Hovor.
  • S odvahou. Asi vyzeráme neprístupne a nepriateľsky. Ale neboj sa, ak ťa posiela Duch Svätý, on snáď otvorí naše uši aj srdcia.
  • Zahŕňajúc slobodu. Nejde len o slobodu povedať si. Ide aj o slobodu prijať alebo neprijať.
  • Pravdu s láskou. Hovor pravdu vždy s láskou. Bez lásky je často pravda zbraňou, ktorou vieme ublížiť. V spojení s láskou sa stáva liekom.

Publikácie a pomôcky