CR-02 PI
V týchto dňoch čítame pri liturgii rozprávania o Dávidovi, Savlovi a Goliášovi. A hoci tú časť s Goliášom poznajú aj malé deti, rozhodne je to všetko, len nie rozprávka.
Izrael má kráľa. Prinútili proroka Samuela, aby im nejakého vybral. A tak majú presne to, čo chceli. Len je to niečo úplne iné.
Saul nie je dobrý kráľ, pretože sa prestal správať kráľovsky. Prišla filištínska armáda, utáborili sa na území, ktoré Saul nemá celkom pod kontrolou. Ale nezaútočili, len napínajú svaly a provokujú. Saul utáborí svoje vojsko oproti. Ale tiež sa nemá k činu, otáľa s povelom k útoku, nebráni svoju krajinu. Filištínci vedia, že je zbabelý.
Vtedy prichádza na scénu vyjednávač Goliáš s posmešným návrhom: vyriešia to bojom muža proti mužovi. On bude bojovať za Filištíncov s vybraným Izraelským bojovníkom. Kto vyhrá, toho ľudu bude patriť víťazstvo. Problém je v tom, že toto je výzva pre kráľa. Ak je možnosť chrániť ľud tým, že sa jeden obetuje, tým jedným má byť kráľ. Ale Saul neurobí nič. Goliáš prichádza každý deň, po štyridsať dní, do stredu demilitarizovanej zóny medzi armádami a posmieva sa Izraelitom tak, aby to dobre počuli.
Nie že by tú výzvu jedna alebo druhá strana brala vážne. Všetci vedeli, že než už by súboj dopadol akokoľvek, bola by to len zámienka k tomu, aby sa rozpútala bitka. Veď ani po porážke Goliáša sa Filištínci nevzdali a Izraelitom ani nenapadlo prepustiť ich v pokoji. Autor Prvej knihy Samuelovej taktne pomlčí o tom, kto to následné krviprelievanie začal, ale nemáme veľa dôvodov myslieť si, že to boli Filištínci.
Problém je v tom, že Saul nekoná kráľovsky, neobetuje sa za ľud. Naopak Dávid, ktorý ani nie je vojak, je ešte primladý aby narukoval, je všetkým na smiech a ocitol sa tam len náhodou... hneď ako sa dozvie o Goliášových posmeškoch, ide a žiada Saula aby mu dovolil bojovať s Filištíncom. Saul ho tým nakoniec poverí. Nie preto, že by mal Dávid nejakú šancu. Saul ho obetuje namiesto seba. A keďže je to ešte len chlapec, bude to vyzerať ako výsmech Filištíncom. Goliáš to tak aj pochopil.
No Dávid je už dávno, hoci tajne, pomazaný za kráľa. A moc pomazania sa v ňom prejaví. Nie tým, že vyhrá nad Goliášom. To bolo, medzi nami, dosť nečestné. Tým, že sa správa ako kráľ a ide sa obetovať za ľud.
Od toho okamihu Saulom zmietajú rozporné vášne voči Dávidovi, od úcty a vďačnosti až po chladnú nenávisť. Cíti sa ohrozený. Právom. A tento konflikt dospeje až k občianskej vojne so Saulom na jednej a Dávidom na druhej strane.
Na Dávidovi je sympatické, že napriek všetkému dáva Saulovi šancu. Ako v dnešnom prvom čítaní. Má jedinečnú príležitosť so všetkým skoncovať, zabiť Saula a nastúpiť na jeho trón. Nikto by mu to nevyčítal, veď zdá sa že Saul prepadol šialenstvu. Ale on mu dáva šancu. Znova a znova. Pochopiť svoj omyl a konať ako kráľ.
Zakaždým sa to podarí aspoň na chvíľu. Aj keď potom sa to zase vráti do starých koľají, aj kvôli tým jednotlivým chvíľam to má zmysel.
Prečo to robí? Dávid to zdôvodňuje takto: "Nech mi je Pán milostivý, aby som to neurobil svojmu pánovi, Pánovmu pomazanému; aby som nesiahol naň svojou rukou, lebo on je Pánov pomazaný." Nech je aký je. Nie kvôli tomu, že je dobrým kráľom. Nie je. Kvôli tomu, že je pomazaný, že si ho za kráľa vybral Boh.
Inšpiratívne.
Kandi, CC BY-SA 3.0, via Wikimedia Commons.
