Videl i uveril

Ján evanjelista

Ján v dnešnom evanjeliu rozpráva o zmŕtvychvstaní, o tom, ako s Petrom, pohnutí a zneistení rozprávaním žien, bežali k hrobu. Ako prišiel prvý, nakukol ale nevstúpil. Až keď dobehol aj Peter, po ňom aj Ján vošiel do hrobu, "videl i uveril".

V tých troch slovách sú hneď dve zvláštnosti. Prvou je Jánovo tvrdenie, že videl. Čo také videl? "Plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste." Nič iné. Podstatné je totiž to, čo nevidel. Nevidel telo Ukrižovaného.
Druhá zvláštnosť, druhé sloveso: uveril. Čomu? Že hrob je prázdny? Že Kristus vstal z mŕtvych? Že jeho telo niekto odniesol na pokyn veľrady? Že vstal z mŕtvych? Že...? Nevieme čomu alebo komu Ján uveril.

Čo nás to učí? Musíme byť veľmi opatrní v hodnotení viery kohokoľvek, vrátane samých seba. Človek môže byť apoštolom, vidieť a na vlastnej koži zažiť zázraky, exorcizmy, dokonca epifániu... Môže si byť v jednom momente istý, že si zaslúži v nebeskom kráľovstve sedieť po Kristovej pravici alebo ľavici alebo aspoň piť z jeho kalicha... A v zápätí zistí, že potrebuje znova uveriť. Hlbšie, než kedykoľvek predtým. Vždy hlbšie.

Tak už to s našou vierou je. Zbožnosť je nevyhnutná, pretože vieru živí a pomáha k jej premene. No sama vierou nie je, je jedným z jej prejavov. Častým impulzom k prehĺbeniu viery je práve zážitok straty, prázdnoty, temna...